Fremeni

Charakteristika a pôvod

Pôvodní obyvatelia planéty Arrakis, ľudia púšte, "deti mesiaca", ľudia misru, príslušníci slobodných kmeňov. Kedysi obývali Poritrin, pohodlnú planétu, kvôli ktorej sa stali zmäkčilými. Boli preto ľahkou korisťou pre imperiálnych nájazdníkov, hodili sa ako otroci pre zakladanie kolónií na Bela Tegeuse a Salusa Secundus, neskôr na planétach Rossak a Harmonthep.
Boli potomkami zensunnitov, ktorí utiekli z Nilotic al-Urúby. Tradovalo sa, že na Saluse Secundus boli ich predkovia otrokmi po 9 generácií. Neboli vedení v žiadnych záznamoch imperiálnej sčítacej komisie. Na Arrakis ich okolo roku 10 150 žilo približne 10 miliónov.
Leto II. Atreides spomína na život fremenov v Thurgrode - časovo nezaradený, veľmi pravdepodobne tisícročia v minulosti.
V piesni Hadith sa spomína zrada a občianska vojna v prvých generáciách zensunnitských pútnikov na Dune.

Považujú obrovské piesočné červy za bohov a označujú ich termínom Šaj-hulúd alebo Veľký tvorca. Modlia sa k nim a považujú ich za dielo veľkého Stvoriteľa vesmíru. To im však nebráni používať ich zároveň ako dopravný prostriedok (jazdci piesku) a zdroj Vody života. Ich náboženstvo, vo svojej podstate veľmi praktické, bolo mixom zensunnitskej teológie, manipulácií missionarie protectivy a panoplie propheticus a vplyvu drsného životného prostredia. Spomína sa v ňom viera vo Veľkú Matku. (Viac informácií o fremenskom náboženstve nájdete v článku Náboženstvo Impéria.)

Svoju planétu nazývali Duna. Pre svoj životný štýl a drsné prírodné prostredie vyzerali podvyživení a vysušení, avšak boli nesmierne silní, húževnatí a aktívni. Ich krv mala pri kontakte so vzduchom výrazne zvýšenú zrážanlivosť -> adaptačný mechanizmus - mutácia - proti stratám telesných tekutín. Ich koža bola tuhá a húževnatá, vnútornosti dlhšie a väčšie - prispôsobené na zisk každej trošky tekutiny. Beľmá ich očí boli tmavomodré od závislosti po korení - Ibádove oči. Na spánkoch nosili kmeňové tetovanie. Mali obrátený biorytmus - noc bola časom aktivity, deň časom odpočinku. Vďaka prostrediu, v ktorom žili, boli schopní vycítiť aj tu najnepatrnejšiu zmenu vlhkosti a boli vychovaní tak, aby pociťovali smäd iba v určitom čase. Vedeli sa v púšti pohybovať tak, aby vibrácie z ich pohybu neprilákali piesočného červa. Účelom bolo vydávať zvuky zhodné s prirodzenými zosuvmi piesku.

Kultúra

Celá ich kultúra bola vedená vo vojenskom duchu. Fanaticky obhajovali svoje zvyky a ich život bol veľmi konzervatívny. Napriek tomu boli nesmierne prispôsobivým národom. Kedysi dávno v minulosti, počas zensunnitského blúdenia z planéty na planétu si z nutnosti vytvorili určité životné zvyklosti a od tej doby ich nezmenili. Nikto sa nepýtal, prečo sa to tak robí a či je to tak najlepšie. Pre fremenov všetko jednoducho bolo. Minulosť sa prenášala do ďalších generácií ústnym podaním - ústnou históriou. Pred vonkajším svetom boli tajnostkárski a uzavretí. Poznali šakobsu a hovorili týmto jazykom medzi sebou. Čokoľvek, čo vlastnil jedinec, vlastnilo i spoločenstvo. Ich kultúra bola neobyčajne drsná a krutá: keď sa ich zmocnilo vražedné šialenstvo, svojim obetiam sťahovali kožu za živa a vypichovali im oči. Vo fremenskej kultúre manželia a manželky žili v úplne odlišných svetoch, spojených iba úzkymi, krehkými mostami. Vládla úplná rovnosť pohlaví. Ženy sa po celé tisícročia delili o svojich mužov -> nie vždy v mieri, ale zakaždým sa im nejako podarilo vyrovnať sa s tým bez ničivých následkov. Mnohoženstvo bolo pomerne bežné. Fremeni a ľudia z grabenov, líst a panov do určitej miery uzatvárali medzi sebou partnerstvá -> dedinské ženy dávali prednosť fremenským mužom a muži z dedín zasa fremenským ženám. Napriek tomu praví púštni fremeni opovrhovali ľuďmi z miest a dedín. Fremenky, rovnako aj ich deti, patrili na bojovom poli k najnebezpečnejším protivníkom a ak tieto divoké ženy dostali do rúk zraneného nepriateľa, ten skoro oľutoval, že sa sám nezabil.
Fremeni sa svoje emócie naučili do značnej miery vyjadrovať gestami. Významnou zložkou výchovy bol spôsob pomocou hádaniek a odpovedí ("Ticho?" "Priateľ štvaných.")
Ich zákony (massif) boli veľmi tvrdé, ale účelné. Ich cieľom bolo zabrániť ohrozeniu kmeňa. Hovorili napríklad, že slepí majú byť ponechaní v púšti, aby neohrozovali svojim postihnutím živých. Každý, kto bol pristihnutý mimo síča bez filteršiat, bol automaticky zabitý -> plytvať vodou znamenalo ohroziť kmeň.
Bolo fremenským zvykom považovať vzdialených ľudí v púšti za nepriateľov, dokiaľ nevyhodili hrsť piesku do vzduchu. Znamenalo to: "Zdieľame rovnaké bremeno. Piesok je náš jediný nepriateľ. Toto pijeme. Ruka, ktorá drží piesok, nemôže držať zbraň."

"Boh stvoril Arrakis, aby vychovával verných."

princezná Irulán: Múdrosť Muad´Diba (D)

Najcharakteristickejším znakom ich kultúry do príchodu Muad´Diba bola stagnácia, jednotvárnosť a stabilita. Boli uzavretí sami v sebe, svojich zvykoch a náboženstve, bez progresie a pokroku. Každý rys života vyžadoval jednotnú formu, jeho vrodená uzavretosť bola založená na tajnom vnútornom vedomí toho, čo bude fungovať a čo nebude. Modelom pre život, pre spoločenstvo, pre každý prvok väčšej spoločnosti až k najvyšším vládnym špičkám i nad ne - tým modelom musel byť síč (pocit uzavretosti, tradície a tvrdej obrany pred zmenami) a jeho proťajšok v piesku, šaj-hulúd... ktorý bol rozhodne strašným stvorením, ale keď bol ohrozený, skryl sa v nepreniknuteľných hĺbkach púšte.
V minulosti (stovky rokov pred udalosťami popísanými v Dune) vstúpila do života fremenov missionaria protectiva. Jej členky postupne upravovali staré fremenské zvyky.

"Hovorí sa, že fremen nemá svedomie, že ho stratil v spaľujúcej túžbe po pomste. To je nezmysel. Iba tí najhorší primitívi a sociopati nemajú svedomie. Fremen má vysoko vyvinutý svetový názor, v ktorého strede je vždy dobro jeho ľudu. Jeho pocit spolupatričnosti so spoločenstvom je skoro silnejší ako jeho vedomie samého seba. Len cudzím ľuďom sa títo obyvatelia púšte zdajú zvierací... rovnako ako sa cudzinci zdajú fremenom."

Ľud Arrakis (PkD:H)

Napriek tomu, že nepatričný zvuk v púšti mohol znamenať smrť, hudba bola neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry. K základným hudobným nástrojom patrili dvojotvorové flauty, tamburíny, tympany vyrobené z valcov melanžoplastu a kožou (ľudskou) napnutou na jednom konci. Hudba mala často náboženský význam, hralo sa napríklad pri rannej modlitbe. Mali i svoje hry, napr. vrubovky.

Majú vysoko vyvinuté svedomie, ktoré sa sústreďovalo na ich vlastné prežitie ako národa. Ostatným sa mohli zdať zverskí. Každý fremen vedel veľmi dobre, že môže urobiť niečo brutálneho a nemať kvôli tomu výčitky svedomia. Netrpeli pocitmi viny z rovnakých príčin ako ostatní. Ich rituály ich oslobodzovali od výčitiek, ktoré by ich inak mohli zničiť. Hlboko v podvedomí vedeli, že akýkoľvek priestupok môže byť aspoň čiastočne pripísaný známym poľahčujúcim okolnostiam: zlyhaniu autority, prirodzeným zlým sklonom, spoločným všetkým ľuďom, alebo smole.

"Fremenská reč naznačuje veľkú výstižnosť, presný zmysel pre výraz. Je ponorená v ilúzií absolútna. Jej predpoklady sú živnou pôdou pre absolutistické náboženstvá. A čo viac, fremeni radi moralizujú. Desivej nestabilite všetkých vecí čelia inštitucionalizovanými výrokmi. Hovoria: "Vieme, že neexistuje žiadna suma všetkého dosiahnuteľného poznania; to je výsadou Boha. Ale čokoľvek sa ľudia môžu naučiť, môžu tiež obsiahnuť." Z tohto prístupu k vesmíru vytvárajú fantastickú vieru v predzvesti a znamenia a vo vlastný osud. Taký je tiež pôvod legendy o Kralizeci: vojne na konci vesmíru."

Dôverné správy Bene Gesseritu (zväzok 800881) (DD)

Život

Komunity žili v síčoch (okolo roku 10 150 ich mali asi 500) uzatváraných dvojitou dvernou pečaťou. Tie boli rozčlenené na viacero sektorov: jaskyňu liečiteľov, snemovú sálu, manufaktúry, kuchyňu využívajúcu slnečnú energiu, opravovne, školu, sklady potravín, zásobárne vody, huanui, obytné priestory a podobne. Žili tu stroho ale pohodlne, riadili sa podľa pravidiel hadith. Priestory boli osvetlené iluminačnými guľami, chodby mali kamenné steny a podlaha bola vyčistená od piesku. Podlahu v miestnostiach jali pokrývali mäkké, tkané koberce, boli tu vankúše a nízke kávové stolčeky z kovu a lešteného kameňa. Nechýbali pestrofarebné závesy na stenách, pár predmetov z dreva (vzácnosť), pod stropom iluminačné gule vydávajúce mäkké žlté svetlo, typická vôňa surovej melanže a kyslý pach neumytých tiel a zbytkov po destilácií odpadovej vody a výkalov. Tento zápach fremeni spájali s pocitom bezpečia. V síči rozvádzali vzduch veterné čerpadlá. Stropy síča boli otesané do geometrických vzorov, niektoré aj vykladané mozaikami. V síči neboli hodiny, čas sa tu vyvolával. Rovnako tu neboli ani čuchače jedu. Boli tiež rôzne veľké, napr. síč Tabr mal vyše 20 000 obyvateľov. V každom sa nachádzala zberná nádrž na vodu (fremeni do všetkých vodných nádrží vysadzovali dravé ryby, aby chránili vodu pred piesočnými pstruhmi) a v jej blízkosti miesto, kde bol uväznený malý šaj-hulúd: tvor nie viac ako 9 metrov dlhý, zakrnelý a uväznený medzi vodnými priekopami. Jeho utopením získavali Vodu života. Veľmi dôležitým pojmom v živote síča bol tau.
V živote fremenov bol veľký paradox v tom, ako príjemne a bezpečne si žili v síči, a aké obrovské nároky na nich kládla púšť, pohyb a život v nej.

Celý ich život a kultúra, zvyky i právo boli v podstate závislé od jedinej veci - púšť bola tak nebezpečným miestom, že celý život sa v nej stával iba reťazou okamžitých vnímaní, z ktorých každé sa viazalo iba k okamžitému prežitiu. Konanie bolo priamo a okamžite závislé od vonkajšieho podnetu, činnosť bola inštinktívna.
Ak raz dali slovo, to bezvýhradne platilo; neexistovalo medzi nimi niečo ako pretvárka.
Extrémne dôležité bolo pre nich i počasie, a tí, ktorí ho vedeli presne predpovedať, boli držaní vo veľkej vážnosti. Mali napríklad niekoľko názvov vetra, podľa stupňa jeho sily: Pastaza, Kuešma, Heinali-Heinali, Hulasikali Wala a Huanui-naa. Počasie odčítali z palíc ponechaných v púšti.

Voda

Ich najväčším osobným majetkom boli vodomierky, pričom ich rituálny význam vysoko prevyšoval význam peňazí. Voda mala obrovskú hodnotu, a to najmä v púšti. Ak v púšti poskytol fremen časť svojej vody inému, ten mu ju musel v síči refundovať poľným kurzom 1:10. Za najväčšiu formu prejavenia úcty a smútku za mŕtvym sa považoval dar vlhkosti -> slzy. Najvyššiu úctu a česť inému vzdávajú napľutím na podlahu: obetujú tak vodu svojho tela. Tiež extrahujú vodu zo zabitých nepriateľov (pri ich podrezaní hneď k rane prikladali hubovitú látku, aby sa drahocenná krv nevyplytvala) aj zomretých členov kmeňa - všetka voda jedinca, i jeho vlastná, náležala kmeňu.
Neváhali zabiť vlastných ranených a extrahovať ich vodu, ak boli pri ich momentálnej činnosti viac na obtiaž ako na osoh - vodca skupiny musel urobiť tzv. vodné rozhodnutie.

Slová s prídomkom vodný - vodné puto, vodná záležitosť, vodný sľub - znamenali vždy najvyššiu závažnosť a hodnotu.

Samotný hmotný majetok pre nich nemal veľký význam. Všetko, čo si brali so sebou, bolo nevyhnutné, a to bolo všetko, čo potrebovali. Všeobecne sa u nich považovala krádež za horší zločin ako vražda. Prakticky neexistoval chamtivý fremen. Mali zmysel pre krásu iba vtedy, keď bola užitočná.

Tiež sa veľa nevie o ich hygiene. Ľuďom zvonku vždy dosť zapáchali a vzhľadom k cene vody sa veľmi pravdepodobne nekúpali.

Oblečenie

Nosia ako základný odev filteršaty, ktoré sami vyrábajú. Tieto šaty nosia do púšte, aby minimalizovali straty telesnej vody. Cez ne majú spravidla prehodenú džubbu. Pod filteršatmi mali zrejme iba bedrovú zásterku a okolo nôh ovinutú hustú tkaninu. Medzi ďalšie vybavenie do púšte patril tĺk, tvorcovské háky, filterstan, litrožóny, temagy, škrtiace lanko a rituálna posvätná dýka - krispel. Ruky si natierali šťavou z listov kríka Larrea mexicana -> zabraňovala poteniu. Zasnúbené fremenky nosili čierne rúcho.