Sardaukari

Alternatívnu verziu v českom jazyku nájdete pod heslom: sardaukaři (cz). Upozorňujem, že rôzne jazykové verzie nemusia byť obsahovo ani kvalitatívne zhodné!

Sardaukari, elitná garda padišáha imperátora a rodu Corrino. Fanatickí vojaci. Muži, ktorí vyrástli v tak krutom prostredí, v ktorom zahynulo 6 z 13 osôb pred dosiahnutím 11-ho roku života. Miestom ich výcviku bola s najväčšou pravdepodobnosťou Salusa Secundus, aj keď sa všeobecne o výcviku a pôvode sardaukarov veľa nevedelo. Imperátor sa snažil vyvolať dojem, že sa jednalo o obyčajných odvedencov, aj keď perfektne vycvičených. Ich bezohľadnosť výrazne prehlboval vojenský výcvik a takmer samovražedné pohŕdanie vlastným životom. Už od útleho detstva im bolo vštepované, že krutosť je základná zbraň, ktorá protivníka ochromuje, a tým ho oslabuje.

Ako si u takých vojakov imperátor zaisťoval vernosť? Rozdelil ich do malých jednotiek, vytiahol ich z prostredia útlaku, izoloval s ostatnými, ktorí už prešli rovnakými podmienkami, vytvoril v nich predstavu o tom, že sú viac ako ostatní, že sú vyvolení, vytvoril atmosféru tajnej organizácie, podporoval ducha spoločného utrpenia, ukazoval im, čo si ako vyvolení môžu všetko dovoliť - luxus, ženy, čokoľvek, po čom zatúžia... a aj to dostali. Odvedenci čoskoro začali veriť, že také miesto, akým bolo Salusa Secundus je ospravedlniteľné, pretože vytvorilo ich - elitu. (Mentatská kalkulácia Thufira Hawata)

Výber medzi väzňami spočíval napríklad v útoku sardaukarov na väzenský úkryt a následný boj muža proti mužovi nechal nažive iba tých najlepších.

V dobách, keď ich vplyv na záležitosti Impéria dosahoval vrchol, ich umenie zaobchádzať so sečnými zbraňami sa údajne vyrovnalo ginázskemu desiatemu výkonnostnému stupňu a o ich obratnosti v boji muža proti mužovi sa hovorilo, že takmer dosahuje úrovne majsterky či majstra Bene Gesseritu. Každý z nich sa vyrovnal desiatim priemerným landsraadskym vojakom základnej služby.

Znaky a vybavenie

Sardaukari nosili pracovné čiernosivé uniformy s čiernou prilbou. Každý z nich má jeden alebo dva falošné prsty na nohách, ktoré možno spojiť s inými drobnosťami ukrytými na tele tak, že vznikla účinná vysielačka. Mali niekoľko falošných zubov. Vo vlasoch ukrývali špirály šigafilu, ktoré sa dali použiť ako veľmi účinné škrtiace lanká. Ani po najdôkladnejšom možnom prehliadnutí sa nedalo s istotou povedať, či boli všetky zbrane nájdené. Niektorí mali implantovaný mikrofón na krku a reproduktory za ušami.
Používali v teréne ale i rôzne maskovacie uniformy. Uniforma bašára bola v bronzovej a zlatej farbe.
Symboly levích tláp v zlate na límci - hodnosť?

Hodnosti a organizácia

Hodnostné stupne - imenbrech, levenbrech, bator, burseg, bašár (o stupeň vyššia hodnosť ako plukovník), káid.

Boli zvyknutí bojovať tesne vedľa seba, v trojčlenných trojuholníkovitých formáciách.

Organizovaní do légií. Jedna sa skladala z 10 brigád, celkovo z 30 000 mužov.

Sardaukari v období Paula Muad´Diba Atreida

V 102. storočí dohliadali na obnovenie poriadku na Ikse po jeho anexií Bene Tleilaxom (s tajnou spoluprácou padišáha imperátora Elrooda IX.). Za čias vlády jeho syna, padišáha imperátora Shaddama IV., došlo k zníženiu vojenských rezerv (2 légie na Ikse, jedna na Grummane, zvýšená prítomnosť jeho jednotiek na mnohých miestach Impéria) a náklady na projekt Amál (tajný pokus o syntézu umelejmelanže) neumožňovali uvoľniť ďalšie peniaze na výcvik nových jednotiek.

Za čias Shaddamovej vlády sardaukari síce stále naháňali strach a hrôzu, ale ich silu podrylo prílišné sebavedomie a ich mystickú oporu v podobe vojenského náboženstva silne rozleptal cynizmus.

Légia (10 brigád) sardaukarov prezlečených do harkonnenských uniforiem sa v roku 10 191 tajne podieľalo na útoku Harkonnenov na rod Atreidov na Arrakis - s vedomím a požehnaním padišáha imperátora Shaddama IV. Časť z nich, prezlečená do atreidských uniforiem, zničila Gildovnú banku v Kartágu -> cieľom bolo postaviť Gildu proti Atreidom a zabrániť tak ich prípadnému úteku z planéty.
Po víťazstve nad atreidskými jednotkami sa čoraz častejšie dostávali do potýčok s domorodým obyvateľstvom Arrakis -> fremenmi. Po veľkých stratách, ktoré počas bojov s nimi utrpeli, sa ich rozhodli vyhladiť. S pramalým úspechom... (100 000 mŕtvych sardaukarov oproti 20 - 25 000 fremenom)

Keď došlo koncom roku 10 193 k tak veľkému narušeniu ťažby melanže, že to začalo ohrozovať Gildu i samotné impérium, prišlo situáciu na Arrakis znovu riešiť 5 légií sardaukarov so svojim hlavným veliteľom - padišáhom imperátorom. Pristali v blízkosti Arrakénu a rozbalili tu svoj poľný stan -> jednoduchú montovanú budovu tvaru valca s priemerom jedného kilometra a vysokú deväť poschodí, zloženú so vzájomne pospájaných fénmetalových listov, ktorá ležala nad základňou samotnej prepravnej vesmírnej lode.
Sardaukari poštvali proti sebe mestských obyvateľov vyháňaním z domovov, znásilňovaním žien a vraždením tých, ktorí sa proti tomu postavili. Vyvolali tak nenávisť obyvateľov Arrakénu, ktorí by do boja zrejme inak nezasiahli. Takto iba posilnili protivníka, hoci účelom ho bolo práve prúdom utečencov oslabiť.

Pri fremenskom útoku na ich poľný stan utrpeli prvý krát v histórií zdrvujúcu porážku a pocítili posvätnú hrôzu pred fremenmi útočiacimi na chrbtoch piesočných červov...

Po tejto porážke došlo v podstate k ich zániku ako organizovanej a významnej sily v rámci Impéria. Oni sami vplyvom priaznivejších životných podmienok (ktoré im cielene vytváral Paul Muad´Dib Atreides) spohodlneli a až cieľavedomý výcvik, ktorý na rozkaz corrinského princa Farad´na vykonával jeho pobočník Tyekanik, im vrátil aspoň časť bývalej bojaschopnosti. Za vlády Leta Atreida II. bolo sardaukarské vojsko postupne nahradené jednotkami Rybích hovorkýň.