Jazdec piesku

Jazdec piesku - fremenský výraz pre toho, kto si dokáže chytiť piesočného červa a jazdiť na ňom. Významná udalosť v živote muža, niečo ako prijatie medzi plnohodnotných bojovníkov (u fremenov obyčajne vo veku 12 rokov). Prvá jazda sa koná vždy za denného svetla: "aby šaj-hulúd videl a vedel, že sa ho dotyčný nebojí". Na dodržanie pravidiel obradu dozerala sajadína a viedol ho naíb síča, z ktorého kandidát pochádzal. Pri prvom osedlaní červa a prijatí medzi jazdcov piesku si mohol dotyčný vybrať, kam povedie prvá cesta.

"Odopreli nám hadždž."
"Kto môže fremenovi odoprieť právo ísť, kam sa mu zapáči?"
"Som naíb, ktorého nezajmú živého. Som jedným z údov triády smrti, ktorá rozdrví našich nepriateľov. Kde je boh, ktorý nás viedol krajinou púšte a podzemných jaskýň?"
"Je stále s nami."
"Choď a osedlaj červa, jazdi pieskom ako vodca mužov."

Piesočný červ sa privolával tĺkom. Jazdec sa musel vhodne postaviť (pol metra na každý meter priemeru červa - aby ho nevtiahol vír, vznikajúci pri jeho pohybe a aby stihol k nemu pribehnúť) a byť úplne nehybný, aby si ho červ nevšimol. Na nohách mal mačky. Potom v správnej chvíli k nemu pribehnúť a zasadiť do predného okraja článku tvorcovské háky. Červ odhalené citlivé miesto v článku otočil čo najďalej od piesku a vyniesol jazdca na svoj "chrbát". Odchlopením článkov na jednom alebo druhom boku červa sa riadil jeho smer. Aby nabral rýchlosť, udierali fremeni do jeho chvostových článkov teleskopickými ostrohami. Ak bol fremen sám, po "osedlaní" červa použil rozpory medzi prstence, aby tak zostali viaceré otvorené.
Ak sa na červovi jazdilo príliš dlho, stal sa horšie ovládateľným + po zostúpení zaryl prednú časť tela do piesku a zostal tak bez pohybu, aby sa spamätal. Červa bolo možné uhnať k smrti, fremeni to však považovali za veľmi zlé znamenie.