Ismael

Ismael (* cca 211 P.G.) bol buddislámsky chlapec z planéty Harmonthep, žijúci tesne pred vypuknutím Služobníckeho džihádu. V čase útoku Tlulaxanských lovcov otrokov na jeho dedinu bol už sirota (rodičia zahynuli po údere bleskom pri love rýb) a mal 8 rokov. Padol do zajatia, keď sa pokúšal chrániť svojho dedka, a bol odvlečený na Poritrin. Tam pracoval na lastúrových plantážach. Neskôr bol preložený do skupiny otrokov, ktorá vykonávala matematické výpočty pre Tia Holtzmana. Spolu s zenšíitom Alídom nenápadne sabotoval správne výsledky výpočtov. Holtzman však na tieto chyby prišiel a dal ich oboch preradiť späť na ťažkú prácu.

Hoci Alíd neustále myslel na vzburu, Ismael zostal v hĺbke duše pacifistom.
Pracovali na veľkej mozaike v strži rieky Isana, ktorá znázorňovala históriu vládnúceho rodu Bluddov. Keď sa dozvedeli o vzbure otrokov v hlavnom meste Starda, ako vyjadrenie svojej podpory ju v noci poničili. Bola to však pre vládcu Poritrinu, lorda Nika Bludda, posledná kvapka a vzburu tvrdo potlačil silou.

V roku 177 P.G. mal už 34 rokov a bol zensunnitskou komunitou na Poritrine považovaný za učenca. Pretože nespôsoboval svojim väzniteľom žiadne evidentné problémy, povolili mu oženiť sa: vzal si ženu menom Ozza a mal s ňou dve dcéry - Chamal (cca 190 P.G.) a Falinu(cca 188 P.G.). Pracoval spolu s viac ako tisíckou otrokov v nových lodeniciach na ostrovoch v delte rieky Isana, južne od mesta Starda. Keď sa vďaka ich práci podarilo odvrátiť útok mysliacich strojov na Poritrin, očakával nejakú vďaku, zlepšenie životných podmienok pre zensunnitských otrokov. Podarilo sa mu preniknúť až k lordovi Nikovi Bluddovi, ktorému predniesol svoju prosbu. Ten ho však vysmial a dal vyhodiť. Krátko nato bol spolu s Alídom a ďalšími prevelený na nový nezávislý projekt Normy Cenvy. A ako trest za svoju opovážlivosť bol oddelený od svojej rodiny. Ani táto osobná tragédia však nezmenila jeho odpor k násilnému povstaniu, ktoré presadzoval Alíd.
Postupne si začal všímať, ako sa od jeho väčšej skupiny zensunnitov oddeľuje malá skupinka zenšíitov, vedená jeho dávnym priateľom Alídom. Tušil, že chystá nejakú násilnú akciu. Zároveň sa po viac ako roku stretol so svojou staršou dcérou Chamal, ktorá bola v skupinke nových otrokov najatých Tukom Keedairom.

„Násilie ani podriadenosť našej vážnej situácii nepomôžu. Musíme prerásť obe tieto alternatívy.“

Naíb Ismael, Nové interpretácie sútier Koránu (HD:Kvs)

Ismael sa od svojich nasledovníkov dozvedel o chystanom Alídovom povstaní, ktoré malo vypuknúť na 27. výročie neúspešného pokusu Bela Moulaya. Veľmi sa ho dotklo, že sa mu jeho priateľ o tomto zámere nezmienil. Rozhodol sa s Alídom osobne pohovoriť a neúspešne sa ho pokúsil od jeho plánov odhovoriť. Ich priateľstvo sa skončilo.

Ismael mal dve možnosti: pridať sa ku krvavému povstaniu alebo ho ignorovať. Obe by znamenali pre jeho stúpencov len utrpenie. Nakoniec mu zhoda náhod umožnila využiť tretiu, najlepšiu možnosť; utiecť so svojimi ľuďmi z planéty. Využil k tomu starú loď, ktorú prestavala Norma Cenva a ktorú tesne pred jej otestovaním zabavil Tio Holtzman. Jeho stúpenci odzbrojili Tuka Keedaira, ktorý sa snažil z projektu zakrivovania priestoru zachrániť čo sa dalo, a prinútili ho odštartovať. Tak sa v roku 174 P.G. dostali zensunniti z Poritrinu.
Ismael nemal nejaký konkrétny cieľ; chcel odísť so svojimi stúpencami na miesto, kde by sa o nich nikto nestaral. Tuk Keedair však poznal súradnice iba jedinej planéty - Arrakis. Skok sa podaril, no loď havarovala v púšti. Napriek nepriaznivým vyhliadkam nerezignoval - lepšie peklo na slobode ako raj v otroctve.

Po piatich mesiacoch od pristátia ich počet klesol o viac ako tretinu a zensunniti postupne prepadávali zúfalstvu. Neboli pripravení na tak drsné podmienky. Tuk Keedair a muž jeho dcéry Rafel sa stratili v púšti (zahubil ho piesočný červ), rovnako i ďalšia skupinka mužov neskôr, ktorá sa chcela pokúsiť nájsť Arrakis City. On jediný videl, ako ich všetkých zahubil piesočný červ.
Nakoniec záchrana prišla v podobe Jafara a jeho púštneho kmeňa, ktorý ich prijal medzi seba. Z pôvodnej skupiny, ktorá na planéte stroskotala, ich zostalo 57, niečo málo cez polovicu.

Jeho ľudia ho považovali za právoplatného vodcu, ktorý ich zachránil z otroctva a svojou víziou a vierou previedol cez všetky nebezpečenstvá. Stretáva sa znovu s Tukom Keedairom, ktorý ich vlastne zachránil: V púšti ho totiž našiel Jafar a jeho skupina, ktorej povedal o ich existencii. Dozvedá sa od neho o osude Rafela, muža svojej dcéry, ktorý ho hanebne vyhnal do púšte a následne sám zahynul pri útoku piesočných červov. Keď má Ismael rozhodnúť o jeho osude, dáva mu milosť; veď zensunnitov vlastne nakoniec zachránil.
Svojim rozhodnutím značne stúpol v očiach Jafara a Marhy a začali ho považovať za skutočného vodcu. V týchto mesiacoch došlo k spojeniu Selimovej vízie a viery v Budalláha, k zárodku, z ktorého vzišli fremeni.

V roku 164 P.G., po desiatich rokoch od príchodu na Arrakis Ismaelovi ľudia skupinu posilnili, dodali jej novú krv a myšlienky. Sám Ismael bol vedúcou osobnosťou, no nebol to typ revolucionára. Nikdy sa nenaučil jazdiť na piesočných červoch a nezúčastňoval sa nájazdov. Trávil veľa času diskusiou s Marhou a ich filozofické názory postupne dosiahly vzácnu zhodu - našli cestu ako spojiť buddislámsku vieru s legendou o Selimovi a každodenným tvrdým životom na Arrakis.
Marha sa pokúsila zistiť smer, ktorým by sa mali vybrať spoločným melanžovým tranzom. Ismael v ňom uvidel skazu Stardy a násilnú smrť svojej ženy Ozzy a dcéry Faliny. Počas vízie zacítil akútne nebezpečenstvo, hroziace El´hímovi, synovi Selima a Marhy, ktorý uviazol v pukline plnej smrteľne jedovatých čiernych škorpiónov. Zachránil ho, pričom on sám bol bodnutý mnohokrát, pričom každé jedno malo byť smrteľné. On to však prežil a sám sa tak stal legendou.

Pozri aj

• Naíb Ismael - Zensunnitský nárek

Zdroj

• Herbert B., Anderson, K. J.: História Duny: Služobnícky džihád
• Herbert B., Anderson, K. J.: História Duny: Krížová výprava strojov