Lynch kontra Jodorowsky - úvaha

„Triumfoval som, pretože som sa naučil prehrávať.“

Alexandro Jodorowsky

Osud filmovej adaptácie románu Franka Herberta Duna, plánovanej Alexandrom Jodorowským v 70. rokoch 20. storočia a tvorivá aura, ktorou sa obklopil, boli pozoruhodné. A nielen pre pretrvávajúci záujem, ktorý sprevádzal a sprevádza túto nikdy nerealizovanú víziu/sen dodnes. Ale tí (vrátane samotného Jodorowského), ktorí považujú konečnú podobu filmovej verzie Duny Davida Lyncha (1984) za sklamanie alebo výsmech, by sa možno mali zamyslieť, čím by sa mohla prípadná realizácia Jodorowského ambície stať, a že takmer s úplnou istotou zaváňala Ikarom a jeho pohŕdaním Slnkom.

Za prvé, po prečítaní Jodorowského scenára resp. predstavy (a jeho osobnej spomienky na neúspešnú produkciu), stáva sa celkom zrejmým, že nemá vôbec blízko k románu: skôr sa dá povedať, že Herbertove texty poskytli Jodorowskému odrazový mostík, základný tvorivý impulz pre jeho religiózne alegórie (kniha samotná nie je zrovna malou ukážkou ideí mesiášskych náboženstiev a konceptu predurčenia). Jeho Duna mala byť El Topo a The Holy Mountain vo väčšej šírke: pričom príbehy týchto filmov sú prinajlepšom disharmonické a prinajhoršom cieľavedome chaotické. K Herbertovým komplexným príbehovým líniám by väčšina divákov vyžadovala extrémne presné vysvetlenie (kde sám Lynch neskôr pohorel). Ktokoľvek by od Jodorowského očakával hocičo dosahujúce takúto úroveň zrozumiteľnosti, bol by trpko sklamaný a extrémne naivný.

Ak zástupy fanúšikov románu odmietajú a kritizujú Lynchovu adaptáciu, Jodorowského by zrejme roztrhali na kusy.

Teórie a retrospektíva sú krásne a v teórií Jodorowského Duna znie pridobre, aby to bola pravda. Ale ak hocikto čítal jeho popis a vysvetlenie k filmu El Topo a potom skutočne tú vec videl, musel sa cítiť mierne zmätený. Divák potom môže s veľkou pravdepodobnosťou dospieť k záveru, že Jodorowsky veľa hovorí, ale málo myslí. Potenciál jeho realizácie Duny vyzerá vo svojom prísľube omračujúco. Zo jeho predchádzajúcej práce je však skôr krištáľovo jasné, že jeho Duna by bola skôr len o málo viac, ako zmiešaným opakovaním jeho predchádzajúcich dvoch filmov, než progresiou k niečomu rozvinutejšiemu a uváženému. Jeho adaptácia by bola El Topo a The Holy Mountain spletené ikonografiou a súvislosťami Duny: výsledok si môžeme iba domýšľať. S pomyslením na predchádzajúce riadky je prinajmenšom sporné, či by dokázal priniesť k Dune hocičo nové.

Lynch ukázal, že dokáže spojiť surrealizmus a avantgardnú estetiku s klasickým Hollywoodskym štýlom (jeho úspech závisel na jeho tolerancií a stanovením kritérií oboch) v The Elefant Man. Niektorí poznamenávajú, že to dosiahol vynúteným kompromisom vo svojom vnútri a vlastnej filozofií (Porovnajte jeho postoj k abnormálnemu v Eraserhead s charakterom toho istého v The Elefant Man. V druhom filme je abnormalita tolerovaná iba v prípade, keď je absorbovaná do mainstreamu a homogenizovaná vo svojom obraze: nie je braná vo svojej čistej nahote.) Skutočne to bola schopnosť skĺbenia štýlov, ktoré viedli k jeho výberu ako režiséra Duny. Pristupoval k tomu s rozhodnutím pokúsiť sa zostať v maximálnej možnej miere verný textu (ktorý bol dovtedy považovaný za žiadnym racionálnym spôsobom nesfilmovateľný) a zároveň udržať svoju „obchodnú značku“ hlavných myšlienok a tém. Snové sekvencie sú základom každého Lynchovho filmu (pozri Wild at Heard, Blue Velvet, Fire Walk With Me, atď.) V tomto sa zdá byť spriaznený s Jodorowským, ktorého vlastná záľuba v hinduizme a snovej interpretácií sú dobre známe a formujú základy jeho filmového štýlu. Z tohto dôvodu sú to práve snové sekvencie, ktoré sú najzaujímavejšou časťou Duny a nápadom, ktorý Lynch používal na podávanie informácií a zasievanie semien ideí predurčenia a proroctva, nevyhnutných pre každý mesiášsky mýtus (Lynch používa ešte jeden zaujímavý spôsob rozprávania a to formu, pri ktorej diváci môžu počuť myšlienky ľudí. Spôsobuje však iba ďalší zmätok vo filme, už aj tak prepchatého rôznymi spôsobmi interpretácie príbehu.) Potreby príbehu (a jeho kompromis voči dĺžke filmu) sa spojili proti Lynchovi a film sa tak stal príliš hutným a miestami až smiešnym, či absurdným.

Zapracovanie tohto štýlu do Hollywoodskeho mainstreamu bolo nevyhnutnosťou systému. Štúdiá sú notoricky vampyrické a potrebujú neustále novú krv na zmenu už starnúceho receptu. Je nemožné neobdivovať Jodorowského za to, že si želal urobiť Dunu podľa vlastných predstáv a s malou alebo žiadnou pomocou Hollywoodu (Iróniou je, že práve tam potom hľadal potrebné financie, keď pôvodný mecenáš od projektu odstúpil.) Lynch bol zasa extrémne vďačný za minimálne zasahovanie producenta do jeho projektu Duny, chýrneho Dina de Laurentisa, a za zdanlivo nevyčerpateľný prísun peňazí, ktoré vysolil. Napriek tomu komerčné zámery viedli k výraznému skráteniu dĺžky filmu a jeho brutálnemu zostrihaniu.

Jodorowského arogancia je úplne zrejmá z jeho absolútneho vyhýbania sa Frankovi Herbertovi: Herbertovi neumožnil žiaden kreatívny vstup (Možno múdro; autorstvo predlohy často vedie k zreteľnej zdržanlivosti meniť scenár: Herbert sám považoval úpravy scenára, ktoré odovzdal pre Lynchovu verziu, za „odpad“.) ani zasahovanie do produkcie: touto cestou neboli podané žiadosti o opravy, neexistovala podriadenosť k jeho výtvoru, nik sa ho dokonca, ako veci pokračovali, nespýtal na názor. Skutočne vysoko rešpektuhodné správanie k mužovi, ktorého román (ktorý Jodorowsky tak miloval, aj keď nie pre jeho obsah, ale pre jeho potenciál) bol pravidelne vyhlasovaný za najväčšie sci-fi všetkých čias (ocenením Hugo napr.).

Bola to Jodorowského arogancia, ktorá bola jeho skazou a jeho produkcia zlyhala skôr, než sa stihol natočiť jediný meter filmu. Je takmer nemožné uveriť, že taký nevyspytateľný, bizarný projekt by niekedy mohol byť úspešný.

Jodorowsky vyhlásil, že podľa jeho názoru bol film dokončený. A akokoľvek veľmi ho niektorí obdivujú alebo nenávidia, mohlo by byť napriek tomu zaujímavé vidieť tak zdanlivo disharmonické spojenie elementov na plátne. Kto vie, ak by sa to podarilo, Jodorowsky by možno myslel podobným spôsobom ako Lynch teraz (bez ohľadu na Dunu), a dnes by sa bezmedzne neoddával sláve dvoch nadhodnotených artefaktov podzemnej kultúry, ktoré natočil pred 30 rokmi.

Zdroj

• www.spiderstratagem.co.uk, voľný preklad Historik.

Komentáre

• Historik: Čo sa týka môjho pohľadu na Jodorowského, nemám k tomu zatiaľ veľmi čo dodať. Jeho filmy sú považované za kultové. Žiaden z nich som zatiaľ nemal to šťastie (alebo tú smolu) vidieť, takže nemôžem priamo porovnávať, z dostupných informácií sa však zdá, že sú veľmi kontroverzné. Tí z vás, ktorí videli Sto dní Sodomy, si asi vedia spôsob tejto kontroverzie predstaviť. Zdá sa, že jeho filmy sú plné značne brutálneho násilia, krvi a rozporcivaných zvieracích tiel. Teda nič pre slabé žalúdky... o ich umeleckej kvalite sa osobne môžem iba dohadovať. Ak by niekto z vás niektorý jeho film videl, veľmi by som privítal váš názor alebo recenziu.