Kevin J. Anderson - Doslov k PkD: rod Atreidov
Nikdy som sa s Frankom Herbertom nestretol, ale poznal som ho dobre zo slov, ktoré napísal.
Čítal som Dunu, keď som mal desať rokov, a za tie roky som ju niekoľkokrát prečítal znovu; potom som s potešením zhltal aj všetky ďalšie diely. Božský imperátor Duny, ešte teplý z tlačiarne, bola úplne prvá viazaná knižka, ktorú som si kedy kúpil (bol som prvý rok na univerzite). Potom som sa prepracoval všetkými jeho ostatnými knihami do jednej a starostlivo som si kontroloval zoznamy "Od toho istého autora vyšlo". Zelený mozog, Hellstromská kronika, Bariéra Santaroga, Heisenbergove oči, Smer: Prázdnota, Stvoritelia boha a ďalšie a ďalšie a ďalšie.
Pre mňa bol Frank Herbert vrcholom všetkého, čim môže science fiction byť - jeho tvorba bola myšlienkovo provokatívna, ambiciózna, epická v obrovskom meradle, dobre podložená a zábavná. A to všetko v jednej knihe. Jeho romány science fiction uspeli v jednej či niekoľkých týchto oblastiach, ale Duna to dokázala vo všetkých naraz. Keď som mal 5 rokov, rozhodol som sa, že budem spisovateľom. Keď som mal 12, vedel som, že chcem písať také knihy ako Frank Herbert.
Na vysokej škole som vydal niekoľko poviedok a potom som začal písať svoj prvý román, Vzkriesenie, a.s., zložitý príbeh odohrávajúci sa v budúcom svete, kde sú mŕtvi oživovaní, aby slúžili živým. Román bol plný sociálnych narážok, náboženských motívov, mal veľa postáv a (ako inak) zložitú zápletku. V tom čase som už toho mal ako spisovateľ na konte toľko, že som mohol vstúpiť medzi amerických spisovateľov science fiction, a jednou z najväčších výhod bol zoznam členov. Priamo pred očami som tak mal domácu adresu Franka Herberta. Sľúbil som si, že mu pošlem úplne prvý výtlačok s podpisom. Román som skoro okamžite predal Signet Books - ale skôr, ako stačil vyjsť, Frank Herbert zomrel.
Nadšene som čítal posledné dve knihy o Dune, Kacírov i Kapitulu, v ktorých Herbert zahájil rozsiahlu novú ságu, ktorá rýchle získavala obrátky, doslova zničila všetok život na Arrakis a ľudskú rasu priviedla na pokraj záhuby - a v tomto mieste Frank Herbert pred svojou smrťou s románom skončil. Vedel som, že jeho syn Brian je tiež profesionálny spisovateľ a má už na konte niekoľko románov science fiction. Čakal som a dúfal, že Brian dokončí hrubý rukopis alebo aspoň dopíše osnovu, ktorú jeho otec zanechal. Dúfal som, že verní čitatelia Duny sa čoskoro dočkajú rozriešenia toho napínavého otvoreného konca.
Medzitým sa sľubne rozvíjala moja vlastná spisovateľská kariéra. Bol som nominovaný na Cenu Brama Stokera a na cenu Nebula, dve z mojich thrillerov kúpili či optovali veľké hollywoodske štúdiá. Zatiaľčo som písal vlastné romány, úspešne sa mi tiež darilo namočiť si prsty do zavedených vesmírov, ako boli napríklad Hviezdne vojny alebo Aktá X (oba som miloval). Naučil som sa študovať zákonitosti a charaktery, obaliť ich svojou predstavivosťou a rozprávať vlastné príbehy bez toho, aby som vybočil z hraníc očakávaní čitateľov.
Na jar v roku 1996 som potom strávil týždeň v kalifornskom Údolí smrti, kde som odjakživa rád písaval. Vydal som sa na popoludňajší výlet do vzdialeného osamelého priesmyku. Tak som sa zabral do vymýšľania zápletky a do diktovania, že som si až po hodine uvedomil, že som sa vydal po nesprávnej ceste a že k autu musím uraziť ešte pár míľ naviac. Počas tej nečakane dlhej prechádzky v tej strohej a krásnej púštnej krajine my myšlienky zablúdili k Dune.
Od smrti Franka Herberta už uplynulo 10 rokov a ja som už bol presvedčený, že Duna zostane nedokončená. Aj tak som ale hrozne chcel vedieť, ako to všetko dopadne... aj keby som si to musel vymyslieť sám.
Nikdy predtým som sa s Brianom Herbertom nestretol a nemal som žiaden dôvod myslieť si, že o mojom návrhu bude vôbec uvažovať. Ale Duna bola moja najobľúbenejšia science fiction vôbec a ja som nepoznal žiadnu tému, na ktorej by som pracoval radšej. Usúdil som teda, že za opýtanie nič nedám...
Dúfame, že vás tešilo znovu navštíviť vesmír Duny našimi očami. Bolo nám nesmiernou cťou prechádzať tisíce strán pôvodných poznámok Franka Herberta, aby sme dokázali znovu stvoriť niektoré z tých životných ríš, ktoré vzišli z jeho rešerší, z jeho predstavivosti a z jeho života. Duna mi dodnes pripadá rovnako vzrušujúca a provokatívna ako vtedy, keď som sa s ňou pred mnohými rokmi stretol prvý krát.
Zdroj
- Prvé české vydanie Predohry k Dune: rod Atreidov (vydavateľstvo Baronet, rok 2000)
