H. R. Giger
|
Táto stránka je zamknutá pre neregistrovaných návštevníkov. Ak ju chcete editovať, musíte sa najskôr prihlásiť alebo zaregistrovať. |
Hans Ruedi Giger je švajčiarsky umelec, ktorého si Alexandro Jodorowsky vybral ako jedného z dizajnérov svojho filmového projektu na motívy románu Franka Herberta Duna. Stalo sa tak na doporučenie samotného Salvadora Daliho.
Jeho úlohou bolo vytvoriť dizajn rodu Harkonnenov, ich domovskej planéty Giedi Prima a všetky s tým spojené dizajnérske elementy vrátane kostýmov. Giger bol možnosťou "zariadiť celú planétu" uchvátený, ako sám píše vo svojej práci Dune: Giger to Jodorowsky.
Realizácia tohoto filmu nakoniec stroskotala, ukážky Gigerovho umenia však zostali.
Ak máte dosť peňazí, môžete si kreslá - pôvodne určené do interiéru sídla Harkonnenov - i zakúpiť: www.hrgiger.com.
"Moja planéta bola riadená zlovestnou mágiou a zhovievavosťou k násiliu. Na programe boli perverznosti - stručne, oblasť stvorená pre mňa."
H. R. Giger
Autor presláveného Votrelca sa teda rozhodne nemá za čo hanbiť...
Duneart
H. R. Giger o Dune
"Prvý krát som o Dune počul od Boba Venosu, amerického maliara fantastického realizmu, ktorý žil v Cadaqués so svojou rodinou a bol častým návštevníkom v dome Salvadora Dalího. Jednalo sa o projekt 3 hodinového 70 mm sci-fi filmu, v ktorom mal hrať Dalí hlavnú úlohu za gážu 100 000 $ na hodinu (neskôr bol požiadaný, aby z projektu vystúpil pre svoje profrankovské [diktatúra generála Franca v Španielsku po II. svetovej vojne - pozn. prekladateľa] postoje). Bob Venosa mi zavolal, že režisér Alexandro Jodorowský, ktorému Dalí ukázal môj katalóg, sa zaujíma o moju prácu. Tak som sa vydal do Španielska, ale nanešťastie Jodorowský krajinu už opustil.
Napriek tomu Dalí prejavil o moju prácu zdvorilý záujem a predstavil mi svoju ženu Galu, označiac ju ako špecialistu na príšery a nočné mory, ktorej vonkajší vzhľad je v úplnom rozpore s jej vnútorným svetom. Gala potom vyjadrila svoj názor, že by som mal nosiť masku, aby som úplne splynul so svetom svojich obrazov, a pokračovala hodinu trvajúcimi invektívami proti zlu vo svete, s ktorým má dlhoročné skúsenosti. Skutočne bola jednou z najpôsobivejších žien, aké som kedy stretol.
Vrátil som sa do Švajčiarska, hlúpo nechajúc svoju súčasnú priateľku v Cadaqués, kde ju Dalí použil ako model a pokúšal sa ju dať dohromady s nejakým mladým hipíkom. Dalí chcel celú ceremóniu viesť sám a dozerať na sprievodné rituály - svojim vlastným osobitým spôsobom. V duchu som sa na celej afére dobre bavil, keďže som práve čítal 'The Magnus' od Johna Fowlesa a veľmi dobre som rozumel, o čo tomu starému lišiakovi ide.
V decembri roku 1975 som odcestoval súkromne do Paríža na výstavu o diablovi, pre ktorú som vytvoril farebný plagát. Počas svojho pobytu som navštívil aj Jodorowského štúdio a nechal tam svoju parížsku adresu. Jodorowsky sa mi krátko nato ozval a ukázal mi predbežné štúdie Duny. Štyria sci-fi umelci boli zaneprázdnení vytváraním dizajnu vesmírnych lodí, satelitov a celých planét. Ako gesto voči mne ležalo okolo množstvo fotokópií málo s tým súvisiacich obrazov z môjho katalógu. Jodorowsky povedal, že by bol rád, keby som sa pokúsil tiež vytvoriť nejakú dizajnovú kreáciu - mohol by som vytvoriť celú planétu a mal by som úplne voľnú ruku. Z mojich kresieb by sa vytvorili 3D modely a herci by sa do nich zakomponovali. Mohol som tiež vytvoriť kostýmy, masky a pod., podľa svojich vlastných predstáv.
Mojej planéte vládol diabol, bolo to miesto, kde sa praktikovala čierna mágia, násiliu sa prenechávalo voľné pole, a nestriedmosť a perverzita bola príkazom dňa. Skutočne miesto ako stvorené pre mňa. Len sex bol tabu, a musel som pracovať tak, akoby bol film určený pre deti. Jodorowsky bol vždy otrávený, keď mu jeho filmy cenzurovali. Skupina tridsiatich špecialistov mala transformovať moje predstavy do filmu. Bol som týmto nápadom nadšený.
Keď sme sa dostali k otázke peňazí, povedal: "Možno ste génius, ale my vás nemôžeme ako génia platiť". Keď som sa ho spýtal, koľko dostávajú ostatní zúčastnení, povedal: "Foss berie 4000 frankov mesačne" - skutočne skromný plat pre kreatívneho dizajnéra v projekte s rozpočtom 20 miliónov. Obšírne my vysvetľoval, aká to bude pre mňa dobrá reklama a podobne. Rozišli sme sa keď súhlasil, že mi ohľadne platu zavolá, a dal mi scenár, takže som mohol začať hneď pracovať.
Po návrate do Švajčiarska som bol prekvapený telefonátom od jedného z Jodorowského asistentov. Povedal mi, že by som mal vytvoriť pohľad na hrad na planéte, o ktorej sme hovorili, veľkosti 55 x 65 cm, a priniesť ho do Paríža, kde by sa naň pozreli a videli, či je pre film vhodný.
To je daň za to, že ste 'Petit Suisse' ('Malý Švajčiar')."
H. R. Giger o hrade Harkonnenov
Harkonnenský hrad stojí na vyvýšenom mieste, akomsi kopci, vytvorenom z kostí a odpadkov, ktoré sa pomaly menia na prach. Kosti a odpadky sú neustále vyhadzované z hradu, rozpadajú sa a sú odvievané večne zúriacimi búrkami. Na vrchol kopca vedie k hradu schodište, chránené oštepmi zabudovanými do kostí na oboch stranách vchodu. Tie žijú nezávislým životom a často nabodávajú obyvateľov - len tak pre zábavu.
Zámok samotný, symbol nestriedmosti, vykorisťovania, násilia a brutality, s magickou aurou, ktorá má negatívny dopad na všetkých obyvateľov, má tvar vajca a je z väčšej časti pochovaný pod "zemou". Ako ľadovec, ktorý ukazuje len desatinu svojho objemu, Harkonneni skrývajú jeho zlovestné prekvapenia hlboko vo vnútri. Telo hradu sa otáča okolo svojej osi ako bubienok revolvera a je obklopené bezodnou priekopou, miestami až 70 metrov širokou. Jediným spojením s vonkajším svetom je padací most, ktorý môže byť spustený ako obrovský penis. Hlavná brána je len vchodom, nikdy nie východom: o to sa starajú ostne podobné žraločím zubom, ktoré bránia každému sa otočiť späť.
Dva múry pozdĺž padacieho mosta môžu byť hydraulicky pritlačené k sebe, a môžu tak rozdrviť návštevníkov, ktorí majú nepriateľské úmysly. Zvyšky nepriateľov sú zoškrabané tzv. čističmi múrov, keď je most vo vztýčenej polohe, a padajú do konverznej farby (conversion paint). Harkonnenský hrad je gigantický Moloch, ktorý pracuje na princípe premeny živých bytostí na energiu. Každý návštevník je materiálne i duchovne využitý (ako som bol v tomto filmovom projekte i ja). Hocikto, kto vstúpi do hradu, tu zostane až do konca svojho života, ktorý v každom prípade netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd. Bachor Harkonnenského hradu je gigantický, nezmyselne gotický prázdny priestor, v ktorom sa tučné bytosti pohupujú nad priepasťou na svojich suspenzoroch. Tenká, kyprá vonkajšia koža je podporovaná zvnútra kostre podobnou štruktúrou vo forme gigantických vertikálnych plátov. Vajce v púšti, symbol plodnosti a samoty - nič len krehký, prázdny klam.
Oproti vchodu je čerpací systém. Odtiaľto, čas od času, ale najmä počas útokov, sú vyvrhované do okolia obrovské množstvá kostí a odpadu, spojené s burácaním a ohňom.
Vrchol (hlavu) hradu tvorí gigantická obranná konštrukcia, vytvorená k jeho ochrane pred útokom zo vzduchu i zeme. Tvárová časť hlavy môže byť mechanicky spustená nadol, odhaliac tak opevnenú lebku, ktorá pľuje smrť a deštrukciu. Na vrchole lebky je pristávacia plocha pre lietajúce stroje. Celá hlava sa dá zdvihnúť alebo spustiť, a tak sa môže zamerať na svoj cieľ. Horné končatiny hradu obsahujú konverzné prístroje (továrne), zatiaľ čo dolné obsahujú ďalšie obranné inštalácie proti útoku z podzemia."
H. R. Giger a filmový projekt Duny (1979-1980)
"Dino De Laurentiis bol teraz vlastníkom práv na film. Mal záujem o Ridleyho Scotta ako režiséra a o mňa ako dizajnéra produkcie. Po mojej predchádzajúcej spolupráci na filme s Jodorowským v roku 1975, som začal pracovať spoločne s Connym de Friesom na prototype postele, ktorú som navrhol - časti nábytkárskeho projektu, o ktorom som vždy dúfal, že sa mi ho podarí zrealizovať. Posteľ nebola nikdy dokončená, ale moje zapojenie do obnoveného projektu Duny mi dalo príležitosť vytvoriť moje dizajnérske kreácie v podobe ďalších kusov nábytku Harkonnenov a nechať ich "hrať" vo filme. Bolo odsúhlasené, že môj kontrakt bude obsahovať práva tento dizajn, a že neskôr mi budú tieto modely voľne k dispozícií.
Pod dozorom Connyho de Fries, v štúdiu pri mojom dome, sa začala práca na technicky náročnom prototype kresla, ktorý som navrhol pre vládnuceho Harkonnena. Dino Zerbini a Bettina Roost pracovali s Connym na modelovaní a polyesterovom odliatku, a zubný technik Bruno Reithaar vytvoril komplexnú šablónu/maľbu pre vložené sedadlo z penovej pryže.
Stále pred podpisom kontraktu som dokončil ďalšie dve nové maľby pre Dunu, keď sa ku mne dostali správy od Ridleyho Scotta, že Dino vložil film do rúk svojej dcéry. Čo s projektu zostalo, bol môj osobný záujem o nábytok, ktorý som sám financoval. S pomocou Connyho de Fries, perfektného partnera pre realizáciu mojich dizajnérskych zámerov, bol za pár rokov tento projekt hotový - nakoniec obsahoval stôl, rám zrkadla, šatník a kompletné vybavenie.
Duna bola nakoniec dovedená do konca v roku 1984 režisérom Davidom Lynchom bez mojej účasti."
Keď Giger počul, že Dunu bude točiť David Lynch, napísal mu a poslal mu fotografie svojich kresieb a nábytku. David Lynch ho však nechcel do projektu zapojiť, očividne cítil, že Gigerov štýl je príliš dobre známy vďaka úspechu filmu Votrelec.
