Selim

Selim († 174 P.G.) - potomok zensunnitov (budúcich fremenov), ktorí utiekli pred prenasledovaním na Arrakis. Bol sirota a nepoznal svojich rodičov, čo v komunite, ktorá si zakladala na predkoch, znamenalo to najnižšie spoločenské zaradenie.

Ako mladíka ho neprávom obvinili z krádeže vody. Vinníkom bol jeho „priateľ“ Ebrahim, ale Selim bol sirota a Ebrahimov otec bol priateľom naíba Dharthu, vodcu síča. Trestom bolo vyhnanstvo a smrť v púšti. V púšti ho napadol piesočný červ, ktorého sa Selimovi podarilo úplnou náhodou „osedlať“ a stal sa tak prvým „jazdcom piesku“ v známej histórii. Červ ho zaniesol do hlbokej púšte a Selim ho nakoniec uštval k smrti. Z mŕtvoly sa mu podarilo získať zub - prvý „krispel“. Považoval to za znamenie osudu od Buddalláha, že na tomto svete ešte musí niečo vykonať. To mu potvrdil i nález starej botanickej stanice, kde našiel úkryt pred búrkou, vodu i potraviny.

Po mesiacoch, ktoré tu prežil, a po zdokonalení jazdy na červovi začal uvažovať o tom, čo od neho žiada Buddalláh a aké by mali byť jeho ďalšie kroky. Dokázal v púšti bez problémov prežiť, na červoch prekonával dovtedy nemysliteľné vzdialenosti, objavil ďalšiu meteorologickú stanicu a zriadil si i vlastné zásobovacie stanice. Po viac ako roku do vyhostenia sa rozhodol skončiť svoju izoláciu a objavil sa v púšti pred svojim domovským síčom a jeho obyvateľmi na obrovskom červovi. Túžil po tom, aby ho jeho vlastný ľud uctieval a sám sa začal označovať ako Selim Jazdec.

„Ak je život iba snom, znamená to, že si pravdu len predstavujeme? Nie! Tým, že ideme za svojimi snami, si pravdu sami vytvárame!“

Legenda o Selimovi Jazdcovi (HD:Sd)

Postupne sa mu míňali zásoby jedla a energie, preto podnikol lúpežnú výpravu do jedného zo síčov. Bol pritom pristihnutý a na úteku ho napadlo privolať ukradnutým sonickým kladivom piesočného červa. Všetci videli, ako ho osedlal... a tak vznikla legenda.

Pri svojich cestách sa dostal až do oblasti výbuchu korenia, kde musel náhle zdivočeného červa opustiť. Pri prechode oblasťou absorboval extrémne množstvo melanže, čo malo za následok silné vidiny - v nich uvidel piesočné červy ako vtelenie Buddalláha, ktorému patrilo označenie Šaj-hulúd; videl zlodejov korenia, ktorí pripravili Arrakis o životodarné korenie a následne planétu s púšťou bez života...
Malo toto byť jeho poslanie? Chrániť púšť a červy, slúžiť Šaj-hulúdovi? Vnútorne cítil, že nemá na výber - musí nájsť ľudí, ktorý planéte kradnú korenie a zastaviť ich.

Keďže sa stále zaujímal o to, ako žije jeho bývalý kmeň, čoskoro si všimol, že sú to práve oni, kto začal vyrážať do pustiny s cieľom zbierať korenie. Aby im túto činnosť prekazil, útočil s osedlaným piesočným červom na ich provizórne tábory a ničil dovtedy nazbierané zásoby. Vo svojich víziách videl, že rozšírenie korenia do okolitého vesmíru bude mať v bližšie neurčenej budúcnosti hrozivé následky. Zároveň odhalil svoju identitu: na piesok pred svoj bývalý síč v noci melanžou napísal "Som Selim."...

O 25 rokov neskôr je už Selim vodcom svojho vlastného kmeňa - skupiny nasledovníkov. Jeho zástupcom, priateľom a prvým nasledovníkom sa stal pred 20-timi rokmi Jafar. 5 rokov po vypuknutí džihádu odišiel z Arrakis City hľadať legendárneho muža, jazdiaceho na piesočných červoch. Selim ho našiel v púšti takmer mŕtveho, vyliečil ho a naučil jazdiť na šaj-hulúdovi. V nasledujúcich rokoch sa k nim pridávali ďalší a ďalší. Zo Selima sa stal sebaistý a bystrý vodca, ktorého hlavným poslaním bolo zastaviť zber korenia... so svojimi stúpencami začal napádať skupiny zensunnitov zbierajúcich korene v púšti. Naíb Dhartha ako vodca komunity zberačov korenia, to považoval za vnútorný problém a odmietal ponuky svojho spoločníka Tuka Keedaira, ktorý sa zastrájal vyslať do púšte stopárov, lovcov otrokov a zabijakov. V roku 176 P.G. preto vyslal s ponukou prímeria do púšte svojho vnuka Azíza. Selimova odpoveď bola, že prímerie nastane iba vtedy, ak prestane zbierať a dodávať korenie cudzincom.

V roku 175 P.G. si vzal za manželku Marhu a počal syna, ktorému dal meno El´hím. Jeho narodenia sa však už nedožil.

V roku 174 P.G. na sídlo jeho stúpencov zaútočil naíb Dhartha so spojenými silami svojich kmeňov a žoldnierov Aurelia Venporta. Selim vo vízii tento útok videl a očakával ho. Svojich stúpencov vrátane svojej tehotnej manželky poslal hlbšie do púšte vybudovať nové sídlo a nepriateľom sa postavil sám. Vedel, že iba tak sa stane legendou, ktorá pretrvá tisícročia. Vo víziách videl pomalé umieranie piesočných červov, ak sa nebude brániť ťažbe korenia. Svojou obetou chcel zabezpečiť, aby boj pokračoval.
Pri konečnej konfrontácii, na ktorú privolal i štyroch piesočných červov, zahynul on, Dhartha i žoldnieri. Selim tak vstúpil do dejín a určil smer, ktorým sa budú fremeni v nasledujúcich tisícročiach uberať.

„Cítim, že dokážem čokoľvek - možno až na to, žiť podľa očakávaní druhých.“

Legenda o Selimovi Jazdcovi (HD:Kvs)

„Vidím výjavy a vidím realitu. Ako mám poznať rozdiel, keď je v stávke celá budúcnosť Arrakis?“

Legenda o Selimovi Jazdcovi (HD:Kvs)

Zdroj

• Herbert B., Anderson, K. J.: História Duny: Služobnícky džihád
• Herbert B., Anderson, K. J.: História Duny: Krížová výprava strojov