Alexandro Jodorowsky - Rozhovor s Jasonom Weissom

Známy predovšetkým ako filmový a divadelný režisér, Alexandro Jodorowsky (Chile, 1930) začal pracovať v cirkuse a ako bábkoherec. V roku 1962 založil Theater of Panic v Paríži, kde sa konalo množstvo predstavení. Medzi jeho filmy, z ktorých viaceré sa zaradili medzi kultové snímky, patria Fando y Lis (1969), El Topo (1971), La Montaoa sagrada (1973), Tusk (1979), Santa sangre (1989), The Rainbow Thief (1990) a Viaje a Tulún (1994). Nebol iba režisérom, ale písal aj scenáre, skladal hudbu a často hrával v svojich filmoch. Je rovnako významným autorom komixov, jeho práca zahŕňa AnÌbal V. v Mexiku a sériu Inca Azul s kresbami od Moebiusa vo Francúzsku. Z jeho viacerých románov, napr. Donde mejor canta un pájaro (1994) ponúka neviazaný mix magického realizmu so židovskými a latinsko-americkými tradíciami, transformujúc svoj vlastný genealogický strom na príbeh mýtov a povestí.

---

Najskôr trochu histórie. Kedy ste prvý krát pricestovali do Paríža?

Prišiel som do Paríža v roku 1953, z Chile. Najskôr som tu študoval pantomímu, s učiteľom Marcela Marceaua, Etiennom Decrouxom. O rok neskôr som vstúpil do Marceauovej skupiny, kde som zostal 5 rokov. Cestovali sme po celom svete a ja som sa potom znovu do Paríža vrátil. Následne som pracoval v kabarete, režíroval som Chevaliera. Robil som to 2 roky a dielo bolo veľmi úspešné. Potom som odišiel do Mexika. Počas môjho pobytu v Mexiku som sa mnohokrát do Paríža vrátil, založil Theater of Panic s Arrabalom a Toporom a robil efÌmeros (vystúpenia). Po Mexiku som bol 2 roky v New Yorku a natočil som The Holy Mountain. Neskôr som sa vrátil späť do Francúzska. A odvtedy žijem už 15 rokov v Paríži, vo Vincennes. Ale stále cestujem.

Čo Vás na Paríži priťahuje?

Bola to vždy otázka práce. Chcel som robiť pantomímu a jediná škola v 50. rokoch pre ňu bola Marceauova v Paríži. A neskôr som dostal ponuky urobiť film alebo divadlo. V posledných pätnástich rokoch som sa rozhodol každú stredu organizovať stretnutia, vytvoriť osobitú univerzitu, ktorú som nazval Cabaret Mistico. Bolo vždy plno. Tak som od toho momentu robil prednášky o tarote, študoval to, čo volám psychogenealógiou – študujem genealogický strom osoby, je to podobné skupinovej terapií, psychomágií – píšem knihy. A mám dosť veľa nasledovníkov. Preto som zostal v Paríži, pretože tam doteraz bolo plno.

Kde ste robil túto prácu?

Rôzne miesta. Niekedy v škole pantomímy, neskôr dlhší čas na univerzite v Jussieu a teraz v časti priestorov, ktoré vlastním – v dojo na karate.

Ako si robíte reklamu?

Odkedy som začal, nerobil som tomu žiadnu reklamu a je to zadarmo. Na konci urobia ľudia zbierku na zaplatenie priestorov, podobne ako v kostole. Šíri sa to iba ústnym podaním, počas pätnástich rokov nebola žiadna publicita. Pretože som sa rozhodol ukázať, že čo si ľudia myslia, že je nevyhnutné, v skutočnosti nevyhnutné nie je.

Znamenal pre Vás Paríž niečo špeciálne, niečo magické predtým, než ste sem prišli?

Áno, pretože v Chile bola v tom čase, v 40-tych a 50-tych rokoch, dôležitou vecou poézia. Bol tu Neruda a Huidobro. Vicente Huidobro, ktorého matka mala v Paríži literárny salón, tu bol celkom dobre známy. Aj preto všetci Chilania šli do Paríža, ako do svetového centra literatúry a poézie. Bol to mýtus. Aj ja som samozrejme odišiel do Paríža kôli tomu.

Stretli ste sa s Huidobrom, keď ste boli mladí?

Nie, Huidobro už bol mŕtvy, keď som ja začal s literatúrou. Stretol som sa s Nerudom, Nicanorom Parrom, v Chile. Oni boli moji majstri poézie. A Enrique Lihn, môj veľký priateľ a učiteľ, veľký básnik.

Keď ste prvý krát prišli do Paríža, súhlasila skutočnosť s Vašimi predstavami?

Bolo to desivé, pretože Chile je malé miesto a prišiel som iba s malým množstvom peňazí. A dorazil som bez toho, aby som vedel slovo po francúzsky. Prvý deň som zjedol sandwich jamun - sandwich jambon – a potom som v obchode ukazoval prstom na ovocie, ktoré som chcel. Viete, učil som sa po francúzsky na ulici. Paríž bol ohromujúci, a stále je. Myslím si, že istý čas bol kultúrne silnejším New York, pravdepodobne v 70-tych a 80-tych rokoch, ale nie viac. Paríž od toho času prekonal obrovský kultúrny rozvoj.

Keď ste v '53 prišli, koho ste poznali?

Keď som pricestoval, letel existencializmus a skutočne som bol zapletený s ich poslednými zbytkami, bolo to pred érou hippies. Bol som v osobnom kontakte s jadrom existencialistov, s ľuďmi, ktorí by sa dali prirovnať v tom čase k terajším punkerom.

Ako ste ich našli?

Náhodou, zvykli sa prechádzať okolo Saint Germain des Prés. Bol tam Chilan, ktorý bol sfetovaný z niečoho, čo nazýval élixir parégorique. Paregorik bol na hnačku, obsahoval veľa ópia. Takže si ten liek kupoval a užíval to po litroch. Môžete si predstaviť, aký typ osoby to bol. On ma predstavil skupine, ku ktorej som sa však nepridal, pretože som mal byť opitý a sfetovaný celý boží deň. To nebolo pre mňa, ja som bol mím, to pre mňa nebola pomoc. Ale bol to prvý typ ľudí, ktorý som v Paríži stretol. Tak je, ľudia, ktorí musia byť teraz legendami. Potom ma napadlo ísť cez Rue Cujas do Sorbonny, ktorej veľkým mýtom bol Gaston Bachelard. Stretnúť sa s ním bolo veľmi zaujímavé. Na tej istej ulici, kde napr. žil básnik Nicolás Guillèn v exile, ste mohli naňho naraziť každý deň, alebo na speváka Violeta Parru, ktorý bol mojim priateľom. Boli to intelektuáli, vyhnaní zo svojich krajín. Bolo to v '53, '55, až do '60-tych rokov. Bolo tu miesto, ktoré sa volalo L'Escale, na Rue Monsieur le Prince, kde každý chodil tancovať a najmä zoznámiť sa s francúzskymi dievčatami, ktoré mali rady latinoameričanov. Jediné miesto, kde ste mohli získať pre seba francúzske dievča. Bývali sme tam dlho do noci. Latinoameričania sem chodili odvšadiaľ spievať, neskôr sa tie piesne stali veľmi slávne.

Vyhľadávali ste spoločnosť latinoameričanov, alebo ste sa pokúšali rovnako stretávať s francúzskymi ľuďmi?

Skončil som s prípadmi ako El Greco, Argentínčan, ktorý spáchal samovraždu, napíšuc slovo fin do svojej vlastnej krvi. On bol jeden z prvých konceptuálnych umelcov, filmoval ľudí v uliciach, robil predstavenia tam, kde boli iba biele plátna... Stretával som jemu podobných ľudí. Bolo ťažké stretnúť sa s Francúzmi. Z ich strany bolo cítiť veľké odmietanie. Tak som si našiel priateľov medzi latinoameričanmi. Poznal som Marceaua, samozrejme, to bolo niečo iné, a jeho cestou sa mi podarilo dostať sa mimo svet Latinskej Ameriky.

Aké bolo Vaše prvé stretnutie s Andrém Bretonom?

Pricestoval som do Paríža okolo jednej hodiny ráno a z kaviarne na Saint Germain menom Old Navy som mu zavolal. „Práve som pricestoval“, hovorím. Spýtal sa ma, kto som. „Jodorowsky“, hovorím. On odpovedal, „Kto je Jodorowsky?“. „24-ročný mladý muž, ktorý prišiel vzkriesiť surrealizmus, tu som“, povedal som mu. „Chcem Vás vidieť“. Nato on odpovedal: “Príď zajtra, je veľmi neskoro. Povedal som: „Nie, teraz.“ On trval na tom, že nie, tak som mu povedal: „Vidieť ma nie je pre Vás surrealistické, tak sa to nikdy nestane,“ a zavesil som. O mnoho rokov neskôr sme sa stali priateľmi. Ale bolo to žalostné, pripadal som si ako so starým invalidom. On bol podobný veľkému puritánskemu funkcionárovi 60-tych rokov.

Považujete svoje zážitky po Chile za vyhnanstvo?

V Chile sa mi pracovalo dobre, ale dosiahol som bod, v ktorom som sa už nič nové nemohol naučiť. Tak som nasadol na loď a nikdy sa nevrátil. Odtrhol som sa. Nikto sa ma nezbavil. Preto som sa nikdy necítil vo vyhnanstve, mohol by som sa vrátiť, kedykoľvek by som chcel. Ale ja sa cítim všade na svete cudzincom. Odišiel som z Chile v '53 a vrátil sa v '90.

Ste v spojení so svojou rodinou?

Opustil som svoju rodinu, odtrhol som sa od nich. Nikdy som nikoho z nich znovu nevidel. Odtrhol som sa od všetkého. Bolo to podobné smrti. Bolo v tom ešte niečo iné.

Nikdy ste sa s nimi nestretol, keď prišli do Paríža?

Áno, mohol som ich vidieť. Ale nebolo to dôležité.

Prečo ste prerušili veci ako táto? Z osobných dôvodov?

Bolo to metafyzické. Chcel som žiť bez koreňov. Chcel som mať fantáziu bez hraníc. Nechcel som mať národnosť.

Čo sa týka spisovateľskej kariéry, poéziu ste začal písať ako mladistvý, a neskôr ste robil veľa pre divadlo. Ale kedy ste začal písať romány, bolo to oveľa neskôr?

Vždy, ale nepublikoval som. Začal som vydávať v Chile v '90, pretože mi to ponúkli. V Chile som sa okamžite stal najlepšie predávaným spisovateľom. Ale čo to je byť najlepším v Chile? A v posledných troch rokoch som začal byť prekladaný. Takže možno povedať, že som práve začal.

A kedy ste začali ako režisér, mladý?

Áno, režíroval som bábkové divadlo. Bol som už v Chile dosť známy.

Otázka o škandáloch, ktoré, zdá sa, máte dosť rád. Odkiaľ sa vzala vaša chuť na škandály?

Každý umelec chce byť dobre známy. Keď niekto nie je známy, škandál je úžasný, pretože Vás každý spozná. Na druhej strane je to veľmi ťažké. Škandál provokuje cenzúru, preto musíte byť schopný sa proti tomu postaviť. Škandál ma sprevádza, nikdy som ho nevyhľadával. Podobne v Mexiku, urobil som film, spôsobilo to škandál, urobil som hru, spôsobilo to škandál. Kôli limitom krajiny. Pretože spoločnosť nebola pripravená.

Dosiahla táto reputácia v Mexiku súčasné limity?

Výrazne. Prišiel okamih, kedy som odišiel. Pretože sa mne a mojej rodine vyhrážali smrťou. Potom som sa vrátil.

Ale škandál v Mexiku nie je to isté ako škandál v Paríži.

Pretože Mexičania to majú radi. Zbožňujú škandály. Celá krajina tomu venuje pozornosť, bulvárne plátky. Škandál je v Mexiku tradíciou.

A nie je to podobné ako vo Francúzsku?

Nie, vo Francúzsku je spôsobiť škandál veľmi ťažké. Aj v Španielsku je to ťažké. Ale sú tu rozdiely. Vo Francúzsku je to ťažké, pretože sú veľmi Cartesian (?). V Španielsku preto, lebo nemajú žiadne hranice, nič ich neprekvapí. Po Francovi robili všetko, takže ich nič nemôže prekvapiť. Arrabal spôsobil škandál, pretože povedal, že videl Pannu Máriu. On spôsobil obrátený škandál, pokúsil sa byť pokladaný za svätého.

Prečo ste sa pred 15 rokmi vrátil do Paríža?

Ako obyčajne, z dôvodov môjho živobytia. Podpísal som kontrakt na film, ktorý sa neurobil, zaplatili mi cestu, hotel. Ale potom som tu zostal. Nikdy som si Paríž nevybral, iba prvý krát.

Čo bolo pri návrate do Paríža? Boli veci veľmi odlišné?

Paríž je mestom, ktoré sa mení veľmi málo. Jedným z najväčších rozdielov na meste sú predmestia a nové budovy. Ale samotný Paríž je stále ten istý. Teraz, kamkoľvek dnes na svete idete, nájdete rovnakú zmenu. Všade, či je to Chile, Argentína, Paríž, jedinou vecou, na ktorú ľudia myslia, je zarábanie peňazí. Všade je snaha ekonomicky sa zabezpečiť, zatiaľčo iné hodnoty sú cenené menej, rovnako u mladých ako i všetkých ostatných. Ale ja som plný nádeje. Pred dvadsiatimi rokmi to bolo podobné, o dvadsať rokov nemusí byť. Veci sa stále menia, bude to niečo iné. Myslím, že svet sa stáva viac spirituálnym.

Aj keď bez pocitu vyhnanstva, necítite niekedy ako cudzinec nostalgiu?

Vec sa má tak, že ja som vyrastal ako cudzinec. Pozrite, môj otec bol Žid, ktorý sa pokúsil byť pokladaný za Rusa. Moja matka bola polovičná Ruska, pretože kozák znásilnil jej matku, a ona sa snažila byť pokladaná za Židovku. Tak som bol aj nebol Chilanom, pretože som bol synom imigrantov. Pokúsil som sa stať Chilanom, ale nikdy nie úplne. Nikdy som nebol nikým. Preto jediné vyhnanstvo, ktoré poznám je vnútorné vyhnanstvo. Pretože som nikdy nebol sám sebou. Smútok, ktorý by som musel dostať preč od seba, bol v Čo som? Ale nie, čo som ja ako národnosť. Čo som ja ako duša bez hraníc. Ja mám hranice. A tak sa deň čo deň pokúšam dostať bližšie k anonymite, ktorá je absolútne objektívna. Pokúsiť sa stať objektívnou osobou. Teraz nerozmýšľam v termínoch miest. Myslím planetárne. Nemyslím v termínoch národnosti. Myslím ako ľudská bytosť.

Vždy cítite týmto spôsobom?

Postupne sa o to pokúšam. Na začiatku, keď som prišiel do Paríža, každý deň som písal listy do Chile. Rok som písal svojej priateľke listy každý deň, popisujúc jej svoje dojmy, život ako veľké dobrodružstvo v Paríži. Až ma to nakoniec unavilo a už som viac nepísal. Povedal som si: „Keď píšem, nežijem...“ Ale keď sa ma spýtate, kde by som chcel zomrieť? Nemám miesto. Krajina, kde sa chystám zomrieť je pracovníkom krematória, ktorý ma spopolní. Nič viac. Nepotrebujem žiaden hrob. Kde by mali rozptýliť môj popol? Neviem, môžu ho zjesť, alebo urobiť si koláč, nemám túžbu, kde by mal byť môj popol prednostne rozptýlený. Poviem to úprimne. Keď sa ma spýtate: „Aká je vaša národnosť?“ Pozerám sa hlboko dovnútra a žiadnu nemám.

Kedy ste prišli k tomuto pocitu?

Pozrite, keď som mal pätnásť, roztrhal som všetky svoje fotografie. Aby som nemal žiadnu spomienku na seba ako dieťa a nestal sa na nich závislým. Neskôr som sa odtrhol od krajiny. Potom, som vo Francúzsku, opúšťam Francúzsko. Potom, opúšťam Mexiko. Z každého miesta som odišiel, vždy som utekal. Teraz mám problém, že už viac neviem, kto som a kam idem a čo sa chystám robiť. Mám zmluvy na nasledujúcich 6 mesiacov. Potom, ja neviem. Teraz ma prekladajú ako autora románov. Mám vo Francúzsku úspech. Pracujem dobre. Vždy som pracoval dobre. Budem úspešný, budú ma vydávať. A potom čo? Urobím ďalší. A potom čo? Urobím ďalší. A potom čo? Alebo urobím ďalší film. A potom čo?

V spojitosti s otázkou, kde by ste chcel zomrieť, je otázka Vášho diela, práca, ktorú ste urobil. Kde si myslíte, že by mala byť uložená?

Hocikde, je to to isté.

Ako vychádzate s latinsko-americkými spisovateľmi v Paríži?

Áno, áno... Chodím jesť s Jorgem Edwardsom, napríklad. Je to môj priateľ, poznal som ho ešte keď som bol dieťa. Poznám tiež Garcíu Márqueza, chodím s ním jesť, je to fajn. Ale nie hlboké priateľstvo...

A fakt, že pracujete na viacerých odlišných veciach, nespomaľuje Vás to?

Spomaľuje, pretože spoločnosť je zvyknutá na osoby, robiace iba jednu vec. Vo Francúzsku znevažovali Cocteaua, pretože robil veľa vecí, a napriek tomu bol Cocteau vynikajúci. Teraz zisťujú, že Cocteau bol vynikajúci, objavujú ho. Zdá sa, akoby jediným, kto mal povolené robiť veľa, bol Chaplin. Preto, keď robíš všetko, hovoria, že si myslíš, že si Chaplin, alebo si myslíš, že si Leonardo da Vinci, títo sú dva príklady. Ale to sú predsudky. Myslím, že by tu nemali byť hranice. Oni mali predsudky, ktoré vyplývali z ich národnosti, diplomu alebo menovky. Ale to je chyba.

Zdroj

• [http:/www.raintaxi.com www.raintaxi.com], preložil Historik.