Spomienka na svoju ženu Beverly (4/1984): Porovnání verzí

Z Herbert's dune
>Historik
m (Zamyká „Spomienka na svoju ženu Beverly (4/1984)“ [edit=autoconfirmed:move=autoconfirmed])
 
(Nejsou zobrazeny 2 mezilehlé verze od stejného uživatele.)
Řádek 1: Řádek 1:
eJkeBQ  <a href="http://apbulehgujfm.com/">apbulehgujfm</a>, [url=http://zgdbaeuqunkh.com/]zgdbaeuqunkh[/url], [link=http://zuedhfclurtx.com/]zuedhfclurtx[/link], http://cymyrrbutznj.com/
{{zamknuté}}
==Spomienka Franka Herberta na jeho ženu Beverly a zároveň doslov posledného dielu jeho eposu o Dune - [[Kapitula: Duna]]==
 
[[Soubor:Frank a beverly.jpg|thumb|left|200px|Frank Herbert a jeho žena Beverly. Zdroj: Omni, [http://www.dunenovels.com www.dunenovels.com] ]]
 
Toto je ďalšia kniha venovaná Bev, mojej priateľke, mojej žene, spoľahlivému pomocníkovi a osobe, ktorá tejto knihe dala titul. Je to venovanie posmrtné. Nasledujúce slová, napísané ráno po jej smrti, by vám mali povedať niečo o tom, akou inšpiráciou mi bola.
 
Jedna z najlepších vecí, ktorú môžem o Bev povedať je, že v našom spoločnom živote nebolo nič, na čo by som chcel zabudnúť, dokonca ani na velebný okamih jej smrti. Dala mi najväčší dar svojej lásky, pokojný skon, o ktorom hovorila bez strachu a bez sĺz, uľavujúc tak môjmu vlastnému strachu. Aký väčší dar môže človek chcieť ako dôkaz toho, že sa nemusí báť smrti?
 
Na jej parte bude stáť: [[Beverly Ann Stuart Forbesová Herbertová]], narodená 20.októbra 1926 v Seattle, Washington; zomrela 7.februára 1984 o 17:05 na Kawaloa, Maui. Viem, že väčšiu formalitu by nestrpela. Musel som jej sľúbiť, že nedôjde k žiadnemu tradičnému pohrebu „so smútočným príhovorom a mojim telom na márach“. Ako povedala: „To už v tom tele nebudem, ale ono si napriek tomu zaslúži väčšiu úctu než také divadlo môže poskytnúť.“
 
Trvala na tom, aby som sa obmedzil na jej spopolnenie a roztrúsenie jej popola na milovanom Kawaloa, „kde som poznala toľko mieru a lásky“. Jediný obrad – priatelia a najbližší ako svedkovia rozptylu jej popola počas spevu „Bridge Over Troubled Water“.
 
Vedela, že sa to nezaobíde bez sĺz, rovnako ako teraz, keď píšem tieto slová, ale počas posledných dní svojho života často hovorila o tom, že slzy sú zbytočné. Považovala ich za súčasť našej zvieracej minulosti. Pes, ktorý vyje nad stratou svojho pána.
 
Jej živodu vládla aj ďalšia súčasť ľudského vedomia: duša. Nie duša v nejakom nasládlom náboženskom zmysle slova, ani nie to, s čím si ju spája väčšina špiritistov. Pre Bev to bolo svetlo vedomia žiariace na všetko, s čím sa stretla. Preto môžem prehlásiť, že navzdory môjmu žiaľu, či možno práve preň, je môj duch plný radosti z lásky, ktorú mi dávala a dáva ďalej. Žiadny smútok nad jej smrťou nemôže vyvážiť našu lásku.
 
Pieseň, ktorú si k rozptylu svojho popola zvolila, bola poplatná tomu, čo sme si často vzájomne hovorili – že je mojim mostom a ja jej. Symbolická skratka našeho spoločného života.
 
Začali sme ho 20.júna 1946 svadobným obradom v Seattle. Medové týždne sme strávili na požiarnej rozhľadni na vrchole Kelley Butte v národnom parku Snoqualmie. Bývali sme v izbičke s plochou 12 štvorcových stôp. Väčšinu zaberal požiarny zameriavač, ktorým sme zameriavali každý obláčik dymu, ktorý sme uvideli.
 
V stiesnenej komôrke s gramofónom a dvomi prenosnými písacími stolmi, ktoré zaberali značnú časť stola, sme si vtedy pomerne jasne načrtli obrázok našeho spoločného života: zarábať si na hudbu, písanie a ďalšie radosti, ktoré život ponúka.
 
Tým nechcem povedať, že sme žili v stave neustálej eufórie. To zďaleka nie. Zažili sme aj chvíle nudy, strachu a bolesti. Ale smiech mal u nás miesto vždy. Aj ku koncu sa Bev stále dokázala smiať, aby mi tým povedala, že som ju dobre položil na podušky, že som jemnou masážou zmiernil jej bolesti chrbta, alebo urobil ďalšie nevyhnutné veci, ktoré už nemohla robiť sama.
 
V posledných dňoch jej života som bol jediný, komu dovolila sa jej dotýkať. Roky našeho manželstva medzi nami vytvorili také puto lásky a dôvery, že častokrát hovorila, že má pocit, akoby to všetko robila sama a nie ja. Napriek tomu, že som musel vykonávať tú najintímnejšiu starostlivosť, rovnakú, akú je treba venovať malému dieťaťu, nikdy jej to nebolo nepríjemné, ani to neurážalo jej dôstojnosť. Keď som ju zdvihol do náručia, aby mala väčšie pohodlie, alebo aby som ju vykúpal, Bevine ruky sa mi vždy ovinuli okolo ramien a jej tvár sa mi zaprela, ako koľkokrát predtým, pod bradu.
 
Radosť z týchto okamihov možno len ťažko opísať, ale uisťujem vás, že tam bola. Radosť duše. Radosť života aj v smrti. Jej dlane ležali v mojich, keď zomrela a službu konajúci doktor so slzami v očiach povedal niečo, čo o nej povedalo veľa ľudí, vrátane mňa:
 
„Mala v sebe svetlo.“
 
Mnohí z tých, ktorí to svetlo zbadali, mu nerozumeli. Spomínam si, ako sme vtedy pred úsvitom prišli do nemocnice, kde sa mal narodiť náš prvý syn. Smiali sme sa. Sestry na nás vrhali nesúhlasné pohľady. Pôrod je bolestivá a nebezpečná vec. Ženy pri ňom zomierajú. Prečo sa tí dvaja smejú? Smiali sme sa, pretože vidina nového života, ktorý bol súčasťou nás oboch, nás naplňovala radosťou. Smiali sme sa, pretože pôrod sa mal odohrať v nemocnici postavenej na mieste, kde predtým stála nemocnica, v ktorej sa narodila Bev! Aká úžasná kontinuita!
 
Náš smiech bol nákazlivý a onedlho sa usmievali aj ostatní, ľudia, ktorých sme míňali cestou k pôrodnej sále. Z nesúhlasu sa stal súhlas. V ťažkých chvíľach bol smiech hlasom jej svetla.
 
Jej smiech bol tiež smiechom ženy, ktorá vo všetkom, s čím sa stretla, nachádzala niečo nové, čo vzrušovalo jej zmysly. Bola v nej naivita, ktorá bola, svojim spôsobom, formou rafinovanosti. Vo všetkom a v každom chcela nájsť to dobré. V dôsledku toho vyvolávala rovnakú reakciu aj v druhých.
 
„Pomsta je pre deti,“ vravievala. „Túžia po nej len v podstate nedospelí ľudia.“
 
Bola známa tým, že volala ľuďom, ktorí ju urazili, a prosila ich, aby sa zbavili deštruktívnych pocitov. „Buďme priateľmi.“ Preto ma neprekvapila žiadna z kondolencií, ktoré ma po jej smrti zaplavili.
 
Bolo pre ňu typické, že chcela, aby som zavolal rádiológovi, ktorého liečba v roku 1974 bola bezprostrednou príčinou jej smrti, a poďakoval mu, „že mi dal tých desať nádherných rokov. Že viem, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, keď som umierala na rakovinu. Snažil sa o nemožné, a ja chcem, aby vedel, že si to cením“.
 
Čudujete sa, že sa na náš spoločný život pozerám so šťastím v duši prevyšujúcim všetko, čo možno slovami vyjadriť? Čudujete sa, že nechcem a nepotrebujem zabudnúť na jediný jeho okamih? Väčšina ostatných ľudí sa o jej život len obtrela. Ja som bol jeho súčasťou v tej najdôvernejšej podobe a všetko, čo kedy urobila, ma posilnilo. Nikdy by som jej to počas tých posledných desiatich rokov jej života nebol schopný oplatiť, vykonať to, čo nutnosť žiadala, keby mi v predchádzajúcich rokoch nedala všetko, čo v sebe mala. To je to obrovské šťastie a tá najzázračnejšia výsada, ktorá ma v živote stretla.
 
 
''Frank Herbert''
 
''Port Townsend, Washington''
 
''6.apríl 1984''
 
 
 
{{FH rozhovory}}
 
 
 
[[Kategorie:Články a rozhovory s Frankom Herbertom]]

Aktuální verze z 28. 12. 2008, 15:54


Spomienka Franka Herberta na jeho ženu Beverly a zároveň doslov posledného dielu jeho eposu o Dune - Kapitula: Duna

Frank Herbert a jeho žena Beverly. Zdroj: Omni, www.dunenovels.com

Toto je ďalšia kniha venovaná Bev, mojej priateľke, mojej žene, spoľahlivému pomocníkovi a osobe, ktorá tejto knihe dala titul. Je to venovanie posmrtné. Nasledujúce slová, napísané ráno po jej smrti, by vám mali povedať niečo o tom, akou inšpiráciou mi bola.

Jedna z najlepších vecí, ktorú môžem o Bev povedať je, že v našom spoločnom živote nebolo nič, na čo by som chcel zabudnúť, dokonca ani na velebný okamih jej smrti. Dala mi najväčší dar svojej lásky, pokojný skon, o ktorom hovorila bez strachu a bez sĺz, uľavujúc tak môjmu vlastnému strachu. Aký väčší dar môže človek chcieť ako dôkaz toho, že sa nemusí báť smrti?

Na jej parte bude stáť: Beverly Ann Stuart Forbesová Herbertová, narodená 20.októbra 1926 v Seattle, Washington; zomrela 7.februára 1984 o 17:05 na Kawaloa, Maui. Viem, že väčšiu formalitu by nestrpela. Musel som jej sľúbiť, že nedôjde k žiadnemu tradičnému pohrebu „so smútočným príhovorom a mojim telom na márach“. Ako povedala: „To už v tom tele nebudem, ale ono si napriek tomu zaslúži väčšiu úctu než také divadlo môže poskytnúť.“

Trvala na tom, aby som sa obmedzil na jej spopolnenie a roztrúsenie jej popola na milovanom Kawaloa, „kde som poznala toľko mieru a lásky“. Jediný obrad – priatelia a najbližší ako svedkovia rozptylu jej popola počas spevu „Bridge Over Troubled Water“.

Vedela, že sa to nezaobíde bez sĺz, rovnako ako teraz, keď píšem tieto slová, ale počas posledných dní svojho života často hovorila o tom, že slzy sú zbytočné. Považovala ich za súčasť našej zvieracej minulosti. Pes, ktorý vyje nad stratou svojho pána.

Jej živodu vládla aj ďalšia súčasť ľudského vedomia: duša. Nie duša v nejakom nasládlom náboženskom zmysle slova, ani nie to, s čím si ju spája väčšina špiritistov. Pre Bev to bolo svetlo vedomia žiariace na všetko, s čím sa stretla. Preto môžem prehlásiť, že navzdory môjmu žiaľu, či možno práve preň, je môj duch plný radosti z lásky, ktorú mi dávala a dáva ďalej. Žiadny smútok nad jej smrťou nemôže vyvážiť našu lásku.

Pieseň, ktorú si k rozptylu svojho popola zvolila, bola poplatná tomu, čo sme si často vzájomne hovorili – že je mojim mostom a ja jej. Symbolická skratka našeho spoločného života.

Začali sme ho 20.júna 1946 svadobným obradom v Seattle. Medové týždne sme strávili na požiarnej rozhľadni na vrchole Kelley Butte v národnom parku Snoqualmie. Bývali sme v izbičke s plochou 12 štvorcových stôp. Väčšinu zaberal požiarny zameriavač, ktorým sme zameriavali každý obláčik dymu, ktorý sme uvideli.

V stiesnenej komôrke s gramofónom a dvomi prenosnými písacími stolmi, ktoré zaberali značnú časť stola, sme si vtedy pomerne jasne načrtli obrázok našeho spoločného života: zarábať si na hudbu, písanie a ďalšie radosti, ktoré život ponúka.

Tým nechcem povedať, že sme žili v stave neustálej eufórie. To zďaleka nie. Zažili sme aj chvíle nudy, strachu a bolesti. Ale smiech mal u nás miesto vždy. Aj ku koncu sa Bev stále dokázala smiať, aby mi tým povedala, že som ju dobre položil na podušky, že som jemnou masážou zmiernil jej bolesti chrbta, alebo urobil ďalšie nevyhnutné veci, ktoré už nemohla robiť sama.

V posledných dňoch jej života som bol jediný, komu dovolila sa jej dotýkať. Roky našeho manželstva medzi nami vytvorili také puto lásky a dôvery, že častokrát hovorila, že má pocit, akoby to všetko robila sama a nie ja. Napriek tomu, že som musel vykonávať tú najintímnejšiu starostlivosť, rovnakú, akú je treba venovať malému dieťaťu, nikdy jej to nebolo nepríjemné, ani to neurážalo jej dôstojnosť. Keď som ju zdvihol do náručia, aby mala väčšie pohodlie, alebo aby som ju vykúpal, Bevine ruky sa mi vždy ovinuli okolo ramien a jej tvár sa mi zaprela, ako koľkokrát predtým, pod bradu.

Radosť z týchto okamihov možno len ťažko opísať, ale uisťujem vás, že tam bola. Radosť duše. Radosť života aj v smrti. Jej dlane ležali v mojich, keď zomrela a službu konajúci doktor so slzami v očiach povedal niečo, čo o nej povedalo veľa ľudí, vrátane mňa:

„Mala v sebe svetlo.“

Mnohí z tých, ktorí to svetlo zbadali, mu nerozumeli. Spomínam si, ako sme vtedy pred úsvitom prišli do nemocnice, kde sa mal narodiť náš prvý syn. Smiali sme sa. Sestry na nás vrhali nesúhlasné pohľady. Pôrod je bolestivá a nebezpečná vec. Ženy pri ňom zomierajú. Prečo sa tí dvaja smejú? Smiali sme sa, pretože vidina nového života, ktorý bol súčasťou nás oboch, nás naplňovala radosťou. Smiali sme sa, pretože pôrod sa mal odohrať v nemocnici postavenej na mieste, kde predtým stála nemocnica, v ktorej sa narodila Bev! Aká úžasná kontinuita!

Náš smiech bol nákazlivý a onedlho sa usmievali aj ostatní, ľudia, ktorých sme míňali cestou k pôrodnej sále. Z nesúhlasu sa stal súhlas. V ťažkých chvíľach bol smiech hlasom jej svetla.

Jej smiech bol tiež smiechom ženy, ktorá vo všetkom, s čím sa stretla, nachádzala niečo nové, čo vzrušovalo jej zmysly. Bola v nej naivita, ktorá bola, svojim spôsobom, formou rafinovanosti. Vo všetkom a v každom chcela nájsť to dobré. V dôsledku toho vyvolávala rovnakú reakciu aj v druhých.

„Pomsta je pre deti,“ vravievala. „Túžia po nej len v podstate nedospelí ľudia.“

Bola známa tým, že volala ľuďom, ktorí ju urazili, a prosila ich, aby sa zbavili deštruktívnych pocitov. „Buďme priateľmi.“ Preto ma neprekvapila žiadna z kondolencií, ktoré ma po jej smrti zaplavili.

Bolo pre ňu typické, že chcela, aby som zavolal rádiológovi, ktorého liečba v roku 1974 bola bezprostrednou príčinou jej smrti, a poďakoval mu, „že mi dal tých desať nádherných rokov. Že viem, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, keď som umierala na rakovinu. Snažil sa o nemožné, a ja chcem, aby vedel, že si to cením“.

Čudujete sa, že sa na náš spoločný život pozerám so šťastím v duši prevyšujúcim všetko, čo možno slovami vyjadriť? Čudujete sa, že nechcem a nepotrebujem zabudnúť na jediný jeho okamih? Väčšina ostatných ľudí sa o jej život len obtrela. Ja som bol jeho súčasťou v tej najdôvernejšej podobe a všetko, čo kedy urobila, ma posilnilo. Nikdy by som jej to počas tých posledných desiatich rokov jej života nebol schopný oplatiť, vykonať to, čo nutnosť žiadala, keby mi v predchádzajúcich rokoch nedala všetko, čo v sebe mala. To je to obrovské šťastie a tá najzázračnejšia výsada, ktorá ma v živote stretla.


Frank Herbert

Port Townsend, Washington

6.apríl 1984