Zobrazení zdroje stránky Dinosaurus číslo 4 - Ondřej Neff

Brian W. Aldiss venoval predposlednú kapitolu svojej knihy o histórií science fiction ''Flám na bilión rokov (Trillion Year Spree)'' siedmym "dinosaurom" súčasnej americkej sci-fi, siedmym autorom staršej generácie, ktorí sa tešia najväčšej popularite, zarábajú hromadu peňazí a môžu odovzdať nakladateľovi čokoľvek, dielo akéhokoľvek rozsahu a kvality bez obáv, že narazia na námietky alebo dokonca nezáujem. Avšak i medzi siedmymi "dinosaurami" sú rozdiely, niektorí sú, dalo by sa možno povedať, dinosaurovitejší ako tí druhí: Isaac Asimov, Arthur C. Clarke, Robert Henlein a [[Frank Herbert]] sú podľa názoru Briana Aldissa predsa len populárnejší ako L. Ron Hubbard, E. A. van Vogt a Frederik Pohl. Podotknime ešte, že Aldissova kniha vyšla v roku 1986.

Trinásť rokov predtým, v roku 1973, vyšlo prvé vydanie tohoto diela, nazvané ''Flám na miliardu rokov (Billion Year Spree)''. Už vtedy písal s veľkým uznaním o špičkových autoroch žánru - avšak Herberta by sme medzi tými, ktorých Aldiss považoval za "top of the tops", za najlepších z najlepších, nenašli. Ani Peter Nicholls, editor autoritatívnej Encyklopédie science fiction, nevenoval v roku 1978 Herbertovi mimoriadnu pozornosť. V príslušnom hesle sa dočítame, že Herbertove knihy sa ťažko čítajú, že majú zamotané zápletky, a hoci jeho najlepšie romány vynikajú "premýšľavým intelektom", stretli sa s podivuhodne malým záujmom kritiky. [[Duna (kniha)|Duna]], najlepší Herbertov román, bola v tom čase 15 rokov stará. Čo sa to stalo a ako sa to stalo, že Herbert dosiahol "dinosaurieho" uznania tak neskoro, fakticky až na sklonku svojho života?

Frank Herbert sa narodil v roku 1920 v meste Tacoma v štáte Washington. Zostal rodnému štátu verný po celý život, až do roku 1986, kedy zomrel na rakovinu. Študoval na Washingtonskej univerzite v Seattli. Dlho pracoval v novinách ako reportér, fotograf a redaktor. V roku 1952 vydal svoju prvú poviedku ''[[Looking for Something?|Hľadáte niečo?]]'' v nie príliš významnom magazíne Startling Stories. V poviedkovej tvorbe nikdy nevynikol: napísal okolo 20 poviedok, takmer všetky v rozmedzí prvých desiatich rokov svojej tvorby. Rok 1956 je dátumom jeho prvého pokusu o román: ''[[Dragon in the Sea|Drak v mori]]'', vydávaný tiež pod názvami ''Ponorka 21.storočia'' či ''Pod tlakom'', ktorý vynikol zložitou psychologickou drobnokresbou. Aj ďalšie Herbertove romány sa zaoberajú psychológiou. Autora zaujímali otázky mimozmyslového vnímania, superinteligencie, kolektívneho vedomia, genetického inžinierstva (omnoho skôr, ako tento pojem zdomácnel na stránkach odbornej i dennej tlače). ''[[The Green Brain|Zelený mozog]]'' (1966) je román o hmyzích mutantoch, ktorí vytvoria vysoký stupeň kolektívnej inteligencie; ''[[Vyslanci do prázdna|Smer: Prázdnota]]'' (1966) rozoberá problematiku inteligencie počítacích strojov; ''[[The Eyes of Heisenberg|Heisenbergove oči]]'' (1966) sa zaoberajú genetikou so zvláštnym zreteľom k nesmrteľnosti; ''[[The Heaven Makers|Tvorcovia nebies]]'' (1968) majú podobné téma; ''[[Bariéra Santaroga]]'' (1968) popisuje utopickú spoločnosť v izolovanom údolí, ktorá dosiahla vyššieho stupňa inteligencie. V románe ''[[Stvoritelia boha]]'' (1972) je hlavný motív charakterizovaný už samotným názvom knihy. Keby nebol napísal Dunu, Herbertovým najúspešnejším románom by asi bola ''[[Hellstrom´s Hive|Hellstromská kronika]]'' (1973) o podzemnej kolónií ľudí, ktorá je ovládaná princípom hmyzieho kolektívneho vedomia.

Lenže Frank Herbert napísal Dunu.

Aj jeho samého muselo trápiť, že na obálkach paperbackových vydaní je uvádzaný ako "Frank Herbert, autor Duny." Či to nebola pripomienka, že v Dune dosiahol vrchol a že už nikdy sa mu nepodarí cez tento vrchol prejsť?

A pritom sa všetko začalo tak nenápadne, tak obyčajne...

V decembrovom čísle špičkového sci-fi magazínu Analog sa v roku 1963 objavilo prvé pokračovanie románu ''Svet Duny''. Čitateľský ohlas bol dobrý, takže na január 1965 redakcia Analogu pripravila prvé pokračovanie nasledujúceho dielu nazvaného ''Prorok Duny''. V knižnom vydaní oba diely spojil a nazval ich jednoducho - ''Duna''.

Úspech sa dostavil okamžite.

V roku 1966 Herbert dostal za Dunu [[cena Hugo|cenu Hugo]], najvyššie ocenenie vo svete anglosaskej sci-fi; radosť mu mohlo kaliť iba to, že cenu zdieľal s Rogerom Zelaznym, ktorý ju v tom istom roku dostal za román ''"...a hovorte mi Konrád"'' - bolo to po prvý krát, kedy sa porota nedohodla jednoznačne. Udelenie Huga má pre autora nesmierny prestížny význam a samozrejme i praktický efekt, pretože žiaden reklamný slogan nepôsobí na zákazníkov znalých veci tak, ako strohé konštatovanie "nositeľ Huga". V roku 1966 sa združenie profesionálnych spisovateľov Science Fiction Writers of America rozhodlo pravidelne udeľovať cenu za najlepšie práce v oblasti sci-fi v uplynulom roku. Cena sa volá [[cena Nebula|Nebula]] a jej prvým držiteľom sa stal Frank Herbert.

Čím Duna očarovala porotu udeľujúcu Huga i združenie SFWA? Práve tým, čím zaujala i vás; dôkladnosťou drobnokresby v podávaní ekologických, sociálnych, historických, psychologických i náboženských reálií. Čitatelia boli nadšení, keď na konci diela - samého o sebe rozsiahleho - našli štyri dodatky, venované ekológií a náboženstvu, ba dokonca i výkladovú miniencyklopédiu sveta, v ktorom nikdy nezaprší. A napriek tomu sa odvážim tvrdiť, že Herbert vďačil za svoj úspech z veľkej miery i šťastnej zhode okolností.

V roku 1965 totiž vyšla v Spojených štátoch v paperbackovej edícií trilógia J. R. R. Tolkiena Pán prsteňov.

Český čitateľ pozná Tolkienovho Hobita. V Pánovi prsteňov sa oxfordský profesor anglickej literatúry starej doby vrátil k motívu strateného národa "hobitov". Celé desaťročia pracoval na monumentálnom diele, ktoré postupne vychádzalo v Anglicku v prvej polovici päťdesiatich rokov. Najskôr to bola kniha pre vzdelaných zasvätencov, ale jej popularita silnela a pomaly prešla takmer až do zbožštenia autora a jeho diela. Americké paperbackové vydanie vyvolalo v USA okamžitú senzáciu (vtedy ale samozrejme iba v uzavretej komunite ghetta science fiction). Americkí fanúšikovia sa spontánne pýtali: kedy sa nájde náš, americký autor, schopný napísať nášho, amerického Pána prsteňov? Frank Herbert prišiel s Dunou v pravom okamihu, kedy čitateľská verejnosť prahla práve po niečom takom, ako bola Duna: po rozsiahlom románe na pomedzí science fiction a rozprávky, inteligentnom a inšpiratívnom a hlavne - dôkladnom, prekombinovanom, oplývajúcom čo najpodrobnejším výkladom fiktívnych reálií.

Až do svojej smrti v roku 1986 Herbert stačil napísať celých 6 zväzkov o Dune a bol by určite napísal i siedmy, keby ho nezaskočila zákerná choroba. Ľahko by sme ho mohli obviniť s konjunkturalizmu. Samotný prehľad dátumov vydaní však svedčí o niečom inom. ''[[Spasiteľ Duny]]'' síce vyšiel už v roku 1969, ale na tretí diel museli čitatelia dlho čakať: román ''[[Deti Duny]]'' je datovaný rokom 1976. Dôkladnosťou ani silou imaginácie nezaostávajú za prvým dielom. V Spasiteľovi Duny sa [[Paul Atreides|Paul]] stretáva s Veľkou matkou sekty [[Bene Gesserit]] i s [[Gilda|Gildou]] medzihviezdnych prepravcov. [[Duncan Idaho|Duncan]] ožíva a ako živý-mŕtvy sa stáva Paulovým protivníkom. Oslepený Paul nakoniec odchádza zomrieť do púšte. V treťom diele sa na [[Arrakis]] vracia [[lady Jessica|Jessica]]. Stretneme tu i [[Vladimír Harkonnen|baróna Harkonnena]], ktorého osobnosť je zakódovaná do genetického vedomia Paulovej sestry [[Alia Atreidová|Alie]]; Arrakis postupne ožíva, [[piesočné červy]] hynú a mizne i vzácne [[korenie]], ktoré všetci tak potrebujú. Strojcom ďalšieho osudu planéty sa má stať Paulov syn [[Leto II. Atreides|Leto]], bytosť geneticky mutovaná, schopná žiť 10 000 rokov.

Deti Duny boli na verejnosti prezentované ako posledný diel trilógie. Kritika i čitatelia prijali dielo celkovo chladne. Zložitosť, dokonca neprehľadnosť deja teraz, po desiatich rokoch, publikum skôr odpudzovala ako priťahovala. Herbert bol už uznávaný autor - ale autor Duny a jej nie príliš podarených pokračovaní. Ani jeho samotného iste nenapadlo, že sa už čoskoro bude môcť radiť čo do popularity k Asimovovi, Clarkovi a Henleinovi.

Prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov znamenal zlom vo vzťahu verejnosti voči science fiction, ako sa zdá, všade vo svete.

Američania sú náchylní k "amerikocentristickému" pohľadu na celú záležitosť. Zmenu postoja - zdôraznime, že zmenu priaznivú - vysvetľujú výhradne udalosťami na americkej scéne a neberú spravidla do úvahy, že postavenie SF sa zmenilo k lepšiemu všade na svete, Čínou začínajúc, cez Sovietsky zväz a ďalšie európske socialistické štáty až po západnú Európu, Latinskú Ameriku a dokonca i početné štáty južnej Ázie, ba i Afriky. Američania totiž radi zväzujú renesanciu žánru s ohromujúcim vstupom vizuálnych masmédií na scénu. V roku 1977 bol do kín prvý krát uvedený dnes už svetoznámy Lukasov film Hviezdne vojny - Nová nádej. Preškoda, že neskoršie zneužitie názvu tohoto filmu k propagandistickým účelom ho do značnej miery znechutilo mnohým súdnym a rozumným ľuďom! Je to v pravom zmysle veľkofilm, avšak nie stupídny, ako sa o amerických veľkofilmoch obvykle súdi. Fascinuje mierou imaginácie, ale tiež svojim vtipom a čarovnou poéziou. Čoskoro bol nasledovaný ďalšími svetovo úspešnými filmami žánru SF, Spielbergovými dielami Blízke stretnutie tretieho druhu a E.T. - Mimozemšťan. Lucas sám nezostal pozadu a natočil dva ďalšie diely Hviezdnych vojen, Impérium vracia úder a Jediho návrat; ich kvalita mala dokonca rastúcu tendenciu! Tieto filmy vyvolali všade, kde sa premietali, nevídaný záujem verejnosti nielen o filmy a televízne seriály žánru SF (s ktorými sa ale roztrhlo vrece), ale aj o literatúru science fiction. Toto je nesporný fakt. Je však treba vziať do úvahy, že zmienené filmy nespadli z neba. Filmoví producenti sa v polovici sedemdesiatych rokov rozhodli doposiaľ k nevídaným investíciám práve preto, že citlivo vycítili zmenu atmosféry a boli si istí, že publikum filmy dobre príjme.

Čo sa teda stalo v polovici sedemdesiatych rokov? Čo viedlo k obnove a dokonca k rozšíreniu záujmu o SF (a teda aj k vytvoreniu oných nákladných a po všetkých výrobných stránkach náročných filmov)?

Nastala energetická kríza. Mikroelektronika vtrhla do priemyslu a spôsobila tam revolúciu porovnateľnú s vynálezom parného stroja - práve v tejto dobe náš priemysel, ktorý v tomto ohľade zaspal dobu, stratil konkurencieschopnosť na svetových trhoch. Vyvstala ekologická hrozba - s príznačnou naliehavosťou. Porážka Spojených štátov vo Vietname ukázala, ako sa zmenila úloha veľmocí v terajšom svete. V týchto rokoch literatúra zameraná na "vnútorný svet" človeka stratila mnoho na svojom opodstatnení: otázky globálneho charakteru boli naraz naliehavejšie - a ktorý iný druh literatúry sa nimi od samého začiatku zaoberal tak dôkladne ako práve science fiction?

Na literárnu scénu vstúpili noví autori, ale čitateľská verejnosť bola zvedavá hlavne na tých starých, osvedčených. Tí rýchlo rozpoznali v zmenenej situácií príležitosť, na ktorú čakali celý život. Ich popularita bola nesporná, ale až doposiaľ obmedzená na okruh znalcov a fanúšikov žánru a ten nebol nijak veľký - bol omnoho menší ako podobný kruh priaznivcov detektívky alebo westernu. Náklady ich najúspešnejších kníh sa rádovo pohybovali v oblasti desiatok tisíc exemplárov. Teraz náklady ich diel začali dosahovať počtov doposiaľ neslýchaných: takmer zo dňa na deň sa okruh čitateľov rozrástol na státisíce, dokonca milióny! Lenže - čo nového mali ponúknuť? Riešenie problému sa ponúkalo: čo iného než pokračovania svojich najznámejších diel! Asimov naviazal na klasické príbehy o Nadácií a v roku 1986 vydal román Okraj Nadácie a o rok neskôr knihu Roboti úsvitu; oba romány prekročili bájnu hranicu nákladu jedného milióna výtlačkov za jediný rok; pozadu nezostal Clarke so svojim románom 2010: Odyssea 2 (1982), ktorého sa za rok predalo cez dva milióny výtlačkov (na rok 1988 je hlásené ďalšie pokračovanie Odyssea 3, ktoré bude nepochybne rovnako úspešné). A Frank Herbert? Nové vydania trilógie o Dune presiahli počet dva a pol milióna výtlačkov! Niet divu, že Herbert neodolal pokušeniu a po vzore Asimova a Clarka sa pustil do práce na ďalších pokračovaniach.

V roku 1981 vyšiel štvrtý zväzok, nazvaný ''[[Božský imperátor Duny]]''. Odohráva sa po 3500 rokoch. Arrakis je planéta oplývajúca vodou, piesoční červi už vyhynuli, zmizlo i korenie, s výnimkou zbytkov, ktoré prechováva "božský imperátor" - Leto Atreides. Gilda prepravcov sa už bez korenia zaobíde. Dômyselnosťou stavby príbehu tu Herbert prekonal všetko, čo doposiaľ v trilógií vytvoril. Až po mnohých peripetiách Leto zomiera a z jeho zmutovaného tela unikajú zárodky piesočných červov! Je možné ďalej pokračovať, pýtali sa čitatelia a Herbert pohotovo odpovedal, že áno. O tri roky neskôr vychádzajú ''[[Kacíri Duny]]''. Hlavným hrdinom je tu klonovaný potomok šermiara Duncana Idaha. Duchovné matky sekty Bene Gesserit vedú neľútostný zápas proti sekte [[Ctené Matre|Ctihodných družiek]]. Boj nie je plne rozhodnutý ani v diele šiestom, nazvanom ''[[Kapitula: Duna|Snemovná planéta Duna]]'' (1986). Autor ho snáď chcel uzatvoriť v diele siedmom a istotne by sa mu podarilo dômyselne spojiť všetky zložité a vzájomne prepletené životné osudy stoviek postáv. Zasiahla však vyššia moc, Frank Herbert zomrel a dielo zostalo otvorené.

Povedali sme, že "siedmym dinosaurom" bolo všetko dovolené: čitatelia ochotne čítali Asimovove pokračovania Nadácie, napriek tomu, že to sú úmorne nudné knihy. S vďakou prijali aj tri nové príbehy o Dune, aj keď v nich autor nepridal mnoho nového a prekvapujúceho k tomu, čo už rozprával v dieloch predchádzajúcich. V roku 1984 bol do kín uvedený veľkofilm [[Duna (1984)|Duna]] režiséra Davida Lyncha. Enormne nákladný, dve hodiny dvadsať dlhý, takmer nepochopiteľný pre diváka, ktorý podrobne nepoznal obsah Herbertových kníh. U širokých diváckych vrstiev film prepadol, k nemalej ľútosti dcéry producenta [[Dino de Laurentiis|Dina de Laurentisa]], ktorá jeho realizáciu - s nemalými ťažkosťami - presadila.

Vlna nekritického zbožňovania "siedmych dinosaurov" zrejme opadá. Frank Herbert a jeho Duna, a týmto názvom poukazujem na prvý zväzok cyklu, však neupadnú do zabudnutia nikdy. Kniha nesporne náleží do zlatého fondu svetovej fantastiky. Bude i naďalej patriť k vrcholom veľkej fantasknej epiky. Podivuhodne odráža myslenie šesťdesiatych rokov, tej doby veľkej celosvetovej konjunktúry, z ktorej vyplynulo presvedčenie o trvalom vzostupnom trende rozmachu ľudskej civilizácie. Nielen fanúšikovia žánru, ale i mnohí odborníci verili, že celá Galaxia sa v budúcnosti stane domovom ľudského rodu. Prevládala koncepcia celoplanetárnej unifikácie, centrálneho riadenia, sústreďovania moci do rúk mocných a najmocnejších. Autori SF - Herberta nevynímajúc - sa inšpirovali v dejinách staroveku a stredoveku, preto sa v epických dielach SF tej doby tak často stretávame s postavami imperátorov, preto tu tak často nachádzame motív šľachtických domov, sektárskych rádov, obchodných a výrobných gíld. Sedemdesiate roky, ako už bolo naznačené, tieto predstavy o unifikácií v mnohom narušili a deje súčasnej epochy rokov osemdesiatych potvrdzujú, že vývoj nepôjde priamočiaro a že naopak vstupujeme do éry veľkého prehodnocovania, do éry decentralizačnej, kedy bude nutné hľadať úplne nové koncepcie existencie človeka budúcnosti. K tomuto hľadaniu Herbert svojimi poslednými dielami neprispel. Nie je treba mu to vyčítať. Svoju hlavnú prácu odviedol v šesťdesiatych rokoch a jeho práca je hodná nášho obdivu.


==Zdroj==

* [[Duna (Česko)|prvé české vydanie]] románu Franka Herberta Duna z roku 1988 (nakladateľstvo Svoboda)



{{FH rozhovory}}



[[Kategorie:Recenzie]]