Frank Herbert žije - Byron Merritt

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání


Frank Herbert vo svojej pracovni v Kawaloa (1983). Zdroj: www.dunenovels.com
"Minulú noc zomrel tvoj dedko," povedala moja mama, jej hlas sa ozýval v telefóne.

Bol 12.február 1986 a Frank Herbert, stvoriteľ Duny, minulý večer prehral svoj boj s rakovinou pankreasu, náhle skonal v University of Wisconsin Medical Center v Madisone. Ticho som sedel počúvajúc svoju matku, ktorá v čase úmrtia svojho otca žila v Port Townsende, Washington.

Moja prvá zreteľná spomienka na môjho starého otca bola, keď žil v Port Townsende na Ivy Drive v blízkosti zalesnenej zátoky obklopenej borovicami a vodou. Bol jún roku 1972 a ja som mal 7 rokov. Bol to urastený chlapík so zanedbanými fúzmi, nosil šedivý vlnený sveter a v ústach mal fajku z čerešňového dreva, z ktorej sa niesol voňavý dym, tvoriaci okolo jeho hlavy akoby magickú korunu.

Spomínam si, ako ma brával na prechádzku za dom, povedľa kurníka a po malej cestičke cez les. Vzal ma na návštevu k Starrysovcom, mojim susedom pre toto leto, k vrelému a kultivovanému páru sediacemu na verande, ktorý by mohol byť predlohou malieb Normana Rockwella. Po priateľskom „Hallo“ sme sa vrátili cestičkou smerujúcou naspäť k domu.

„Tak čo vlastne robíš?“ Spomínam si, ako som sa ho to spýtal, keď sme kráčali po chodníku vlhkým lesom.

„Čo tým myslíš, čo robím?“

„Veď vieš,“ odpovedal som netrpezlivo, „čím sa živíš. Čo teda robíš?“

Jeho čelo sa zbrázdilo vo výraze frustrácie. Vyzeralo to akoby sa nahneval, ale potom jeho modré oči zjemneli a povedal: „Píšem.“ Tieto slová pre mňa v tom čase nemali hlboký zmysel, no neskôr sa stali niečím, na čo som nikdy nezabudol.

Ako dieťa jediné veci ,ktoré som písal, boli školské úlohy a sem-tam krátke vetičky. Nemohol som pochopiť niekoho, kto to robil „pre živobytie“.

„Ale, starý otec,“ smial som sa. „Naozaj?“

„Píšem knihy. Volajú sa sci-fi romány.“

Vynorili sme sa z lesa a vykračovali si do kopca k domu a keďže som bol vo veku, kedy sa mnoho vecí jednoducho nechápe, bol svedkom prekvapeného – ak nie neveriaceho – výrazu v mojej tvári.

Keď sme sa vstúpili do domu, vzal ma po schodoch do svojej pracovne; niečo, čo sa stalo iba dvakrát v mojom živote. Z vysokej police vybral veľkú knihu a podal mi ju.

„Vieš, čo znamenajú tieto veľké biele písmená na obale?,“ spýtal sa ma.

Preskúmal som väzbu knihy a prečítal, čo písmená znamenajú. „Ffffffrrrannnnk Herrrbbbberrt,“ povedal som, potom som s úžasom vzhliadol. „To je tvoje meno!“

„To je jedna z kníh, ktorú som napísal. Možno až raz budeš dosť veľký, prečítaš si ju,“ povedal a položil knihu späť na policu. Nepamätám sa, ktorú knihu mi to ukazoval, ale spomínam si na pocit novozískanej úcty, ktorý som odvtedy cítil v jeho prítomnosti.

Až v čase môjho prvého roku na vysokej škole som si začal uvedomovať, aká bola práca môjho starého otca pre druhých dôležitá. Bolo to v roku 1979, moja učiteľka angličtiny, pani Blairová, stála pred triedou, rozoberala veľké literárne diela svojej doby a spomenula medzi nimi Dunu. Sedel som rovno ako pravítko, cítiac, ako krv opúšťa moju tvár. Ja som ju ešte nečítal! Keď som prišiel domov, spýtal som sa mamy, či by som si ju nemohol prečítať. Povedala „Samozrejme“ a vytiahla podpísaný hrubý exemplár z police.

Ako pubescentnému tínedžerovi mi mohla kľudne podať Vojnu a mier. Uprel som na knihu znechutený pohľad a rozmýšľal, kto by vôbec čítal taký manuskript. Ale odišiel som do svojej izby, otvoril knihu na prvej stránke a začal čítať. Ten deň zmenil môj život. Bol som vtiahnutý do nového sveta.

V spomienkach som sa vrátil k stretnutiu v pracovni starého otca, do času keď mi bolo sedem. „Píšem.“ Nemal som predstavu, čo to v skutočnosti znamenalo... až do teraz. Stránky sa otáčali a ja som sa ponáral do zložitej siete vrstevnatých príbehov. Keď som skončil, vrátil som sa a prečítal ju znova, prekvapený, čo všetko som si prvý krát nevšimol.

Po týchto dňoch som strávil so starým otcom viaceré letá a veľa sa od neho naučil. Ukazoval som mu svoje vlastné príbehy a sledoval ako ich puntičkársky študuje. Ukázal mi ako na štruktúru zápletky, ako používať prídavné mená a mnoho ďalších vecí, ktoré mi pomohli tkať príbehy. Ale nikdy som nedokázal vytvoriť svet tak komplexný ako ten jeho, bez ohľadu na to ako tvrdo som sa o to snažil. Zdalo sa byť nadľudským výkonom vytvoriť – ako môj strýko Brian Herbert povedal o románe Duna vo svojom Doslove k Predohre k Dune: rod Atreidov – „opus magnum, ktorý je jedným z najkomplexnejších, mnohovrstvových románov, aké boli kedy napísané“. Ako to starý otec robil? Aké to zrnko piesku zakotvilo v jeho mozgu, vytvoriac tak neuveriteľne vytvarovaný vesmír?

Ako jeho rodina vieme, kde to začalo. Bolo to na dunách pozdĺž pobrežia Oregonu, kde starý otec získal svoju prvú matnú predstavu o svete, ktorý sa mal stať jeho majstrovským dielom. Krátko pracoval vo Florence v Oregone, v malej ospalej pobrežnej obci vtedy asi s 1600 obyvateľmi (mesto je teraz oveľa väčšie). Bol tu robiť výskum pre svoj článok v čase kedy bol nezávislým autorom, pokúšajúcim sa predať svoje práce časopisom. Článok mal byť založený na štúdií US Department of Agriculture (niečo ako Ministerstvo poľnohospodárstva – pozn. prekladateľa) o problémoch s pohyblivými dunami. Fascinovalo ho množstvo života, ktorý tu v nepredvídateľných pieskoch bojoval o svoju existenciu . Ako aj v tých najmenších puklinách život lipol a bojoval o pretrvanie v takom nehostinnom mieste. Bolo to tu, kde jeho myseľ začala rozvíjať príbeh, ktorý sa neskôr mal stať Dunou.

Ani po smrti starého otca som si stále neuvedomoval, aký bol dôležitý. Hrozne mi chýbal; bola to prázdnota, ktorú cítite, keď rodina stratí niekoho, kto jej bol blízky. Neuvedomil som si, ako jeho smrť ovplyvnila ostatných. Frank Herbert zanechal viac, ako len prázdno v svojej rodine; zanechal prázdno v omnoho väčšom spoločenstve: v literárnej komunite. Posledný román o Dune, ktorý starý otec napísal – Kapitula: Duna – skončil otvorený, sľubujúc ešte niečo väčšie a hlbšie v záverečnej knihe. Toto všetko sa s jeho odchodom zdalo byť navždy stratené. 11.február 1986 znamenal smrť muža aj jeho vízie.

Skutočne?

Brian Herbert, najstarší syn Franka Herberta, bol atakovaný agentmi, vydavateľmi a fanúšikmi, aby epos dokončil. Napísal viacero vlastných románov – jeden aj so svojim otcom ako spoluautor (tesne pred jeho smrťou) v roku 1985 pod názvom „Man of Two Worlds“. Brian si však nebol istý, či sa chce podujať na takú monumentálnu úlohu. Okrem toho nevedel presne, kam jeho otec pred svojou smrťou s cyklom Duny smeroval.

Po ďalšom presvedčovaní agentmi a vydavateľmi Briana kontaktoval editor, ktorý ho predstavil svojmu budúcemu, energickému spoluautorovi.

Prvý májový týždeň roku 1997, viac ako 11 rokov po smrti Franka Herberta sa Brian nakoniec stretol s autorom bestsellerov Kevinom J. Andersonom a začali dávať na stôl svoje nápady. Po mesiacoch horlivého výskumu a diskusií sa rozhodli začať pracovať na troch predohrách k originálnej Dune „Dune: House Atreides“, „Dune: House Harkonnen“ a „Dune: House Corrino“, ale stále nemali zreteľnú predstavu, ako by mala skončiť záverečná kniha eposu.

Čo mal Frank Herbert v „Dune 7“ v úmysle?

„Urob si záložnú kópiu všetkého, čo napíšeš.“ Brian mi povedal, že túto vetu opakoval otcovi pri viacerých príležitostiach. „To zo mňa hovoril skrytý poisťovací agent,“ spomínal neskôr. „Oheň, potopa alebo akýkoľvek druh katastrofy mohol jeho prácu zničiť, keby nebol dosť opatrný. Netušil som, že by moju radu zobral až tak vážne.“ Brianova rada nakoniec priniesla ovocie, ktoré si nedokázal ani predstaviť.

„Spomínam si, ako v máji 1997 zazvonil telefón. Bol to právnik otcovej pozostalosti,“ povedal mi strýko. „Povedal mi, že našiel bezpečnostnú schránku, ktorej existenciu si nikto celé tie roky nevšimol, v miestnej banke v Seattli. Spočiatku som si myslel, že by tam mohli byť šperky mojej matky – Beverly Herbertovej – pozostalosť, ktorá mala byť bezpečne uložená. Ale potom mi niečo v mojej hlave pripomenulo tie rozhovory, ktoré som mal s otcom predtým, ako nás opustil. Spomenul som si, ako pracoval na tom malom počítači Tandy v nemocničnej izbe a na seba, ako mu hovorím, aby si vždy schoval kópie svojej práce.“

Dva týždne po tomto telefonáte sa Brian objavil spolu s advokátom pozostalosti a bankovým zamestnancom v Seattli. Dve bezpečnostné schránky museli byť odvŕtané, pretože sa k nim nenašli žiadne kľúče.

„Nepamätám si presne, na čo som myslel v tomto konkrétnom okamihu,“ povedal mi Brian o tomto pamätnom dni. „Vedel som, že tam musí byť niečo pre môjho otca dôležité, keď to držal pod zámkom.“

Schránky boli položené na stôl a Brian sledoval ako sa veká na nich dokorán otvorili, ako zívajúce ústa, vstávajúce z hlbokého spánku. Z prvej schránky podal advokát Brianovi zväzky receptov, ktoré jeho otec vymyslel (Herbert „spisovateľ“ bol i vynikajúcim kuchárom). V druhej schránke bolo niekoľko starých 5´1/4 diskiet a pod nimi hromada papierov.

„Pamätám sa ako som tie papiere držal a kládol ich na stôl,“ hovoril mi Brian, s hlasom plným očakávania. „Potom som odkryl prvú stránku a moje srdce sa skoro zastavilo.“

To, čo Brian povedal, prekonalo všetku jeho predstavivosť i nádeje. Objavil vec, o ktorú sa podelia milióny ľudí. Na prvej stránke boli totiž nezameniteľným rukopisom Franka Herberta napísané dve slová: „Dune 7“.

V strede júna 1997 mi zavolala moja vlastná mama (Penny Merritt). V jej hlase zaznievala atmosféra vzrušenia. Prešli sme cez obvyklé „Ako sa máš?“ a „Dobre, a ako ty?“, potom som sa nakoniec spýtal:

„Čo sa deje?“

„Čo myslíš?“ spýtala sa, snažiac sa hovoriť ticho a rozvážne, ale šlo jej to mizerne.

„Mama, čo sa deje?“

„Oh, chlapče, je to fantastické,“ povedala chvejúcim sa hlasom.

„Čo je?“

„Našli sme poznámky pre siedmu knihu o Dune. Boli po toľkých rokoch objavené v bezpečnostnej schránke v Seattli.“

Klesol som na pohovku, s ústami dokorán. Po uistení, že si zo mňa nestrieľa, sme sa rozprávali o tom, čo to pre nás a literatúru znamená. Ale najmä sme hovorili o tom, čo to znamená pre nás, pre našu rodinu.

„Vieš,“ nakoniec som povedal, „starý otec teda nie je naozaj mŕtvy.“




Dune bola prvý krát publikovaná v roku 1965, v roku môjho narodenia. Dune Messiah nasledoval v roku 1969, potom Children Of Dune v roku 1976, Heretics Of Dune v roku 1981, God Emperor Of Dune v roku 1983 a Chapterhouse Dune v roku 1985. Predohry napísané Brianom Herbertom a Kevinom J. Andersonom sú: Prelude To Dune: House Atreides, (1999), Prelude To Dune: House Harkonnen (2000), Prelude To Dune: House Corrino (2001). Tor Books podpísal s Brianom a Kevinom zmluvu na tri predohry s ešte hlbšej minulosti, ktoré majú ukázať vznik toho, čo sa stalo vesmírom Duny. Dune: Butlerian Jihad vyšla na konci roku 2002, Dune: Machine Crusade je plánovaná na rok 2003 a Dune: Battle Of Corrin na rok 2004. Dune 7 (doteraz bez názvu) bude na pultoch niekedy po roku 2004. Pre túto knihu nebol ešte konkrétny dátum vydania stanovený.


Zdroj