Dreamer of Dune: Rodinné auto

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání


Úryvok z knihy Briana Herberta Dreamer of Dune.




"Rodinné auto" rodinky Herbertovcov v severnom Mexiku - september 1955. Zdroj: www.dunenovels.com
"Koncom augusta 1955 sa otec rozhodol, že je čas zbaviť sa našeho starého rozvŕzganého auta značky Dodge a zaobstarať si spoľahlivejšiu dopravný prostriedok. Dozvedel sa o neobvyklej súprave áut ponúkanej na predaj pohrebným ústavom v Tacome a po vzájomnej dohode sa moji rodičia stali majiteľmi ojazdeného pohrebného automobilu za 300 dolárov. Bol to Cadillac LaSalle z roku 1940, ktorý mal najazdených iba 19 000 míľ. Otec o ňom napísal doteraz nepublikované 1000–slovné dielko, ktoré nazval The Invisible Car (Neviditeľné auto). Ten názov vysvetľoval nasledovne:

…Nikto sa na pohrebný voz nedíva, pokiaľ to nie je absolútne nutné. Vidia ťa, ale nedívajú sa. Oči sa odmietajú zaostriť. Chýba v nich záblesk poznania...
Naše "auto" nebolo podobné ničomu, čo som kedy predtým videl. Dokonca som ani nevedel, čo znamená slovo „pohrebák“. Nespomínam si, že by ma to nakoniec nejako zvlášť prekvapilo. Veď kým iné deti mali postele, ja som spával na saniach. Prečo by mal byť pre mňa pohrebný voz zvláštny? Otec tvrdil, že toto veľké ťažké auto na niektorých úsekoch prejde 27 míľ na galón. Hoci bol známy svojim občasným zveličovaním, za týmito slovami si vždy stál.

Kabína voňala prachom a starou kožou. Na palubnej doske bol pripevnený malý elektrický ventilátor a sedadlá boli potiahnuté rozpraskaným koženým poťahom, ktorý bol – ako otec napísal - "tak temne modro-čierny ako oblek nosiča rakvy". Pár malých sklenených odsúvacích okien oddeľoval prednú časť od „kufra“, takže keby niekto v rakve začal stonať, pravdepodobne by ho nikto nepočul.

Keď sme sa vydali na našu prvú nedeľnú jazdu, otec držal volant a mama radila rýchlosti (rode shotgun). Keď fajčila svoje obľúbené Lucky Strikes, stiahla okienko, takže dym mohol z auta von. Môj brat Bruce a ja sme sa vrteli vzadu, kým otec – smejúc sa - rozprával morbídne vtipy. Týždeň po kúpe auta mama oznámila, "Brian, v septembri nepôjdeš do školy. Tvoj otec a ja ti budeme dávať súkromné hodiny v Mexiku."

Šli sme do Mexika v pohrebnom voze.

Autíčko, ktoré sa pre našu rodinu stalo niečím podobným dodávke bolo čierne, s veľkými zaoblenými prednými nárazníkmi. Malo dvere tvaru vchodu do kostola a svietniky na bokoch v zadnej časti. Otec namaľoval strechu na strieborno, súhlasiac s maminým názorom, že tak bude lepšie odrážať tropické teplo ako pôvodná čerň. Spolu s mamou namaľoval „kostolné“ dvere žiarivo žltou farbou, iba tak pre zábavu. Malo to odlíšiť naše auto – ako si mysleli – od normálneho pracujúceho pohrebáku.

Počas príprav na výlet si otec obľúbil jezdenie po Tacome v tmavom obleku, vydávajúc sa za zamestnanca pohrebného ústavu. V obchodnom zastúpení Cadillac-u, kde dal auto prehliadnuť a vyladiť, bol mu vedúci servisu nútený potriasť rukou. K jeho škodoradosti si otec potom všimol, ako si chlapík otiera ruku o kombinézu, mysliac si, že ju podal chlapíkovi, ktorý pracuje s mŕtvolami. Otec preto diabolsky vmanipuloval úbohého chudáka do ďalšieho potriasania rukami a vzápätí potom ho videl, ako mieri priamo do kúpelne.

Frank Herbert nebol trpezlivý muž. Keď musel v reštaurácií čakať na jedlo, často sa menil na ufrflaného medveďa. Na svoje veľké potešenie zakrátko zistil, že prevádzkovatelia reštaurácií sa necítia príjemne, keď im pred podnikom parkuje pohrebný voz a robia všetko možné aby jeho vodiča obslúžili čo najrýchlejšie. Pohrebné auto pred reštauráciou vzbudzovalo v hosťoch predstavu otráveného jedla... salmonelou, ptomaínom, vírusmi hepatitídy a udusenia sa rybacou kosťou. Možno hrobár práve naložil niekoho, kto mal tú smolu, že v nej jedol.

"Nedali by ste prednosť zabalenému jedlu, pane?" spýtal sa jeden majiteľ, keď otec vošiel do jeho podniku a objednal si. Nervózne sa díval na pohrebné auto, zaparkované priamo pred vchodom.

"Nie, ďakujem," odpovedal otec rozpačitým hlasom. "Môj doktor povedal, že mám spomaliť. Nechcem skončiť v…", zahral postranný pohľad na pohrebný voz. "Však viete!"

Dokonca i fast food-y pre motoristov pridali, keď k nim s autom dorazil. On i mama milovali smažené kurence z jedného takého miesta v Tacome a v priebehu niekoľkých týždňov tu viackrát zastavili a stiahli okienko, aby si objednali dva alebo štyri kompletné kuracie obedy. Došlo to až tak ďaleko, že videl zamestnancov vnútri pobehovať ešte skôr, než vôbec dorazil k výdajnému okienku! Niekto ho videl prichádzať a rovno sa začalo pripravovať kuracie menu.

Zhruba v tomto čase otec čakal na križovatke na zelenú – túto udalosť opísal v The Invisible Car:

Zozadu prišiel upravený automobil, v ktorom sa tlačilo osem mladíkov. Zákrutu za mnou vybrali na dvoch kolesách, rútiac sa k semaforu v pruhu naľavo odomňa. Keď som sa otočil, hľadelo na mňa osem párov vyvalených očí.

"Jazdite opatrne," povedal som hrobovým hlasom.

Na semafore sa rozsvietila zelená..

Pomaličky, s najjemnejším použitím plynu prešli križovatkou.

Tento moment som si vybral na overenie, že moje „neviditeľné auto“ dokáže zrýchliť z nuly na 65 míľ za 9 sekúnd.

Miestne Tacoma News Tribune o nás uverejnili článok s nádhernou fotkou mamy a otca stojacich pred rodinným autom. Otec mal na sebe tričko s krátkym rukávom a bielo-modrými pruhmi a uškŕňal sa priamo do objektívu fotoaparátu. Mama, so štýlovým krátkym účesom, mala na sebe svoje obľúbené farby – smaragdovo zelenú blúzku zladenú so zelenou a bielou sukňou. Usmievala sa svojim typickým plachým spôsobom, nedívajúc sa do objektívu.

Do tohoto veľkého ťažkého auta sme naložili pevné kartónové krabice a kufre s našimi osobnými vecami, naskladajúc ich až po okraj malého posuvného okienka, oddeľujúceho priestory vodiča od zadnej časti. Vzali sme so sebou starý zelený šijací stroj Elna, pár písacích strojov Olympia, niekoľko balíkov kancelárskeho papiera, dva nočné stolčeky, kotúčový magnetofón, nástroje a náhradné diely k autu, magnetofónové nahrávky obľúbenej hudby mojich rodičov, rybársku výstroj, vybavenie na fotografovanie, hračky, oblečenie… a možno dokonca aj kuchynský dres. Otec zobral kompletnú lekárničku s antibiotikami, injekčnými ihlami a striekačkami, škrtidlom a hadím protijedom, spolu s niekoľkými úplne novými lekárskymi knihami, vrátane CECIL'S TEXTBOOK OF MEDICINE a MERCK MANUAL.

Na vrchol našej batožiny položil otec vrstvu DFPA preglejky a na ňu viaceré mäkké prikrývky. Bruce a ja sme sa viezli vzadu, miesta tam bolo ešte habadej. Mal som so sebou svojho psa, môjho najlepšieho priateľa, ktorý tam šťastne poskakoval, oblizujúc nám tváre. V The Invisible Car otec označil náš pohrebný voz ako "pohyblivú arénu, wrestlingový ring na kolesách".

Otec na strechu auta namontoval stojan, na ktorom sme viezli náhradnú pneumatiku. Nechýbali ani plátené vaky na vodu.

Pretože sme sa odsťahovali z prenajatého domu, postarali sme sa o každú vec, ktorú sme vlastnili. Predmety sme predali alebo venovali charite, knihy boli uložené do úschovy k priateľom.

To ráno v septembri, keď sme sa vydali na cestu, mal otec úžasne dobrú náladu, pospevoval si a duchaplne vtipkoval na účet cestných značiek. Zakaždým keď uvidel značku s nápisom "Stop", vykríkol "Stop! Hlava na ceste!"

Malý Brian Herbert a jeho pes Dusty (1955). Zdroj: www.dunenovels.com
Otec celý čas šoféroval, pretože mama sa bála jazdiť a nemala vodičák. Ako sa dni postupne vliekli, začal byť čoraz viac unavený a popudlivý, hlavne preto, že Dusty so svojimi psími úkonmi nečakal na oddychové zástavky. Namiesto toho si vybral kút vzadu a už druhý deň sa z jeho okolia začal vznášať zreteľný nepríjemný zápach. Prikrývka bola presiaknutá jeho močom a výkalmi, z ktorých časť sa dostala i cez preglejku do našich vecí pod ňou.

V čase, kedy sme dorazili k Ralfovi a Irene Slatterovcom do Sonomy v Kalifornií, mali naši Dustyho už plné zuby. Dohodli sa so Slatterovcami a nechali ho u nich.

Pohrebný voz mal sklon preraďovať z jednotky, ktorá bola opotrebovaná neustálym zaradením pri pohrebných procesiách. Otec musel v prípade potreby prevodovku neustále držať v správnej polohe. Niekedy, keď chcel držať voz na nízkom prevodovom stupni, nechal Brucea alebo mňa držať spojku, aby sa nemohla samovoľne preradiť.

Spomínam si na horúcu Kaliforniu a noci na diaľnici na Juhozápade, so siluetami hláv svojich rodičov na pozadí slabého večerného svetla z lámp pozdĺž cesty. Na zavšivavené izby motela bez klimatizácie s oknami dokorán. Vonku spievali cvrčky a voňala suchá tráva, dobytok, hnojivo a teplá sparená zem.

Na hraniciach urobili mexickí úradníci zbežnú prehliadku našich vecí. Našťastie neodstránili výplne na dverách, inak by totiž objavili otcovu automatickú pištoľ, ktorú nosil kôli obrane.

Ako sa náš pohrebák šinul Mexikom na svojej ceste na juh, niektorí zbožní katolíci padali na kolená alebo skladali klobúky, prikladajúc si ich na hruď. Nepochybne si mysleli, že vezieme úbohú mŕtvu dušu na jej poslednej pozemskej ceste. Len čo sme opustili prvú dedinu, kde sa nám to prihodilo, otec a mama vybuchli smiechom. Smiali sa tak silne, že im slzy stekali po tvári a otec musel na kraji cesty zastaviť.

Nemali sme so sebou veľa peňazí, len asi 3000 dolárov v americkej mene a cestovné šeky. Ale ceny boli tak nízke, že sme si mohli žiť celkom dobre, oveľa lepšie ako v Spojených štátoch. Niektoré z mexických hotelov, v ktorých sme bývali, boli takmer luxusné, s vnútornými dvormi plnými kvetín a pekným nábytkom.

Otec si bol istý, že bude schopný schopný písať i v Mexiku a zväčšiť tak našu peňažnú rezervu, aj keď po rokoch by sa zmienil o tomto svojom presvedčení ako o jednom z mýtov. Jedného dňa sa chcel stať študentom modernej mytológie – zapojiť sa do štúdií, ktoré by boli neoddeliteľne spojené a individuálnou a masovou psychológiou. Mýty sú všade okolo nás, hovorieval. Napríklad mýtus o vlastníctve plachetnice alebo ranča, alebo o tom stať sa veľkým spisovateľom bez nutnosti tvrdo na sebe pracovať.

Alebo idylický mýtus, ktorý si sám vytvoril: Frank Herbert predstavujúci si samého seba v odľahlej tropickej osade, klepkajúc na stroji majstrovské literárne dielo.

V roku 1954 predal viacero poviedok. V roku 1955 ich bolo menej, ale v tomto roku sa mu podaril dôležitý obchod: predať svoj román UNDER PRESSURE. Pred odchodom do Mexika dostal odpoveď od svojho agenta, že o knihu sa zaujíma aj istý filmový producent.

Prešli sme hemžiacim sa obchodným mestom Toluca, na západ od Mexico City, potom sme pokračovali diaľnicou na severozápad. Našim cieľom bola horská dedina Tlalpujahua v štáte Michoacan. Bola nám doporučená Mikom Cunninghamom, americkým priateľom, s ktorým sme sa stretli pred niekoľkými dňami. Šiel pred nami vo svojom starom, drevom vyloženom kombíku, víriac oblaky prachu na dlhej prašnej ceste vedúcej do dediny.

Blízko dedinky Tlalpujahua sa cesta zúžila a džungľa nás zovrela zo všetkých strán. Z bujného porastu sa vynorilo niekoľko domov na miniatúrnych vyklčovaných čistinkách. Niektoré boli iba malými chatrčami s plechovou strechou, kým iné boli postavené z pevnejších nepálených tehál a mali škridľovú strechu. Pár ich malo vonkajšie kuchyne v podobe prístreškov stojacich naproti domom. Cítil som štipľavý zápach ohnísk so spáleného dreva, trávy a sušeného oslieho trusu. Slnko zapadlo a do Tlalpujahui sme dorazili až v noci, zastaviac sa v malom hoteli.

Vzápätí sme si prenajali jednoposchodový dom z nepálených tehál a bielou štukovou omietkou, s tepanou železnou bránou a ťažkými dverami z vyrezávaného dreva. Dom bol postavený v pôdoryse tvaru U, kde miestnosti ohraničovali centrálny dvor. Príbytok so 14-timi izbami patril pani Franciske Aguilar, veľkej žene známej ako "Señorita Panchita." Pretože ceny boli tak nízke, mohli sme si dovoliť najať slúžku, kuchára i záhradníka.

Takmer každý deň otec písal od skorého rána do včasného večera. Od 14:30 to 15:30 si rád dával siestu, poobedňajšie zdriemnutie, ktoré z praktických dôvodov chránilo ľudí pred chodením po vonku v najteplejšom období dňa.

Každý deň mama vyložila svoj prenosný písací stroj na stôl v jedálni a pracovala na svojom mysterióznom románe FRIGHTEN THE MOTHER. Nevenovala tomu tak veľa hodín ako otec, pretože trávila viac času pri riadení domácich záležitostí, vrátane domácich prác a detí. Nanešťastie mala s príbehom problémy.

Keď moji rodičia dokončili svoju dennú prácu, radi sa prechádzali spoločne po meste. Spomínam si, ako sme sa hrali guličky a vyzerali ich cez cestu, ako sa držia za ruky a zhovárajú. Kývali mi a smiali sa, a šli svojou cestou. Mali miesto, ktoré radi navštevovali pri západe slnka, a odkiaľ mohli hľadieť ponad oranžovo osvetlené škridľové strechy mesta na nádhernú oblohu plnú farieb.

Ako na každom inom mieste, kde sme žili, bola pošta pre môjho otca mimoriadne dôležitá. Tu bola ešte dôležitejšia ako inde, pretože sme nemali telefón. Ponuky na zmluvy, dokumenty a šeky sa očakávali poštou, a z týchto dôvodov sa jej venovala najvyššia pozornosť. Našeho poštára menom Jesus Chako sme rýchlo veľmi dobre spoznali. Bol to štíhly priateľský muž, vždy veľmi zdvorilý. Keď jedného dňa priniesol šek za článok, ktorý napísal otec ($125 U.S.), ten povedal mojej mame, "Ježiš prináša manu z nebies!"

Napriek prísnej kontrole Franka Herberta sa pošta zmätkom nevyhla, napr. keď (vydavateľstvo) Doubleday poslalo stĺpcový obťah UNDER PRESSURE na našu predchádzajúcu adresu do Tacomy a ten nebol preposlaný k nám do Mexika. Vzhľadom k tomu bol otcovi zaslaný duplikát. Následkom bol veľký časový tlak (vzhľadom k vydavateľským termínom), takže od momentu, kedy otec obťah dostal do rúk, pracoval bez spánku dovtedy, kým nebol opravený a v pošte späť do New York-u.

Vydavateľstvu Doubleday sa nepáčil titul UNDER PRESSURE a požiadalo autora o alternatívny názov. Frank dával prednosť originálnemu názvu, ale jednako navrhol názov THE DRAGON IN THE SEA, ktorý bol použitý pre vydanie v pevnej väzbe.

Z mnohých ohľadov bol nový názov lepší, pre mytológiu, ktorú naznačoval. Existuje jedna prastará čínska legenda, ktorá sa zmieňuje o krutom a strašnom "drakovi, ktorý žije v mori." Biblia (Isaiah 27:1) obsahuje podobný popis: "… a (Pán) zabije draka, ktorý je v mori." Tieto pasáže dodali titulu podvedomú hĺbku a obsah.

V príbehu môjho otca bola "drakom" podmorská loď na jadrový pohon, ktorá prevážala drahocennú naftu (olej) cez vody, ktoré boli bojovým poľom, plavidlo, ktoré strážilo náklad proti každému, kto by ho chcel poškodiť. Toto plavidlo bolo nostalgickým obrazom mytologických príšer z legiend, strážiacich veľké poklady.

Mytológia takýchto príšer bola popísaná Sirom Jamesom George Frazerom v jeho veľkom „opus magnum“ z 19-teho storočia, THE GOLDEN BOUGH. Táto kniha patrila k najobľúbenejším a najviac študovaným dielam môjho otca. Frazer popísal zlaté rúno posvätného barana obetovaného Zeusovi, ktoré dostal Phrixus od otca svojej ženy a zavesil ho na dub, kde ho strážil vždy bdelý drak. V diele BEOWULF, ktoré mal môj otec tiež v obľube, zúrivý ohnivý drak žil v jaskyni pod útesmi na okraji mora, strážiac veľký poklad.

Táto téma sa neskôr stala ústrednou v Dune Franka Herberta, v svete, kde obrovské a divé piesočné červy strážili najväčší poklad vesmíru, melanž. Tak ako v THE DRAGON IN THE SEA, poklad bol pod povrchom planéty.

Nafta a melanž si boli podobné, pretože ktokoľvek kontroloval drahocenný limitovaný zdroj, kontroloval známy vesmír, ako to opísal v každom románe."


Zdroj

  • www.dunenovels.com, uverejnenie a preklad povolené vlastníkmi uvedenej stránky. Bez ich súhlasu a súhlasu prekladateľa je ďalšie šírenie tohoto úryvku zakázané.