Dreamer of Dune: Dobrodružstvá v čiernej Afrike

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání

Úryvok z knihy Briana Herberta Dreamer of Dune.



Starý otec Franka Herberta s otcovej strany, Otto, sa narodil v roku 1864 na palube lode, ktorá priviezla do Ameriky imigrantov z Nemecka. Ako mladý muž, stretol Otto Mary Ellen Stanleyovú, negramotnú ženu z hôr Kentucky. Na prelome storočia žil tento pár spolu s piatimi synmi v Cairo v Illinois. (Priezvisko Herbert prijali Ottovi rodičia až po príchode do Spojených štátov. Pôvodné priezvisko rodiny je neznáme.) Otto pracoval ako právny poradca (solicitor) pre miestnu práčovňu a neskôr za linkou v plničke. Tento nepokojný a energický muž začal navštevovať stretnutia usporadúvané americkou sociálnou demokraciou (SDA – Social Democracy of America). Jednalo sa o skupinu socialistov, vedenú človekom menom Eugene V. Debs. SDA malo v úmysle vybudovať si pozíciu v niekoľkých štátoch Západu, vrátane štátu Washington a získať tak v týchto oblastiach politickú dominanciu. Dúfali, že zmenia morálny a ekonomický poriadok celej krajiny. Ale kolonizačná myšlienka sa utápala v sporoch a polemikách, a vodcovia socialistov, vrátane samotného Debsa začínali cítiť, že sa nejednalo práve o najefektívnejšie využitie ľudí a majetku v prospech myšlienky socializmu. Domnievali sa, že politické akcie v mestách a priemyselných centrách by priniesli lepšie výsledky.

Napriek tomu bola v roku 1898 v štáte Washington založená „Spolupracujúcim Bratstvom“ („Co-operative Brotherhood“), odštiepeneckou skupinou SDA, ktorá naďalej presadzovala kolonizačný plán, tzv. Burleyho kolónia. Burleyho kolónia ležala na Burley Lagoon na okraji Henderson Bay, na sever od Tacomy. Bola to plytká lagúna, v ktorej občas pri odlive uviazli veľryby.

Kolonisti boli idealisti, ktorí presadzovali univerzálne bratstvo, rovnaké platy za všetky zamestnania a rovnaké práva pre ženy i mužov. Mali heslá ako: „Miesto pre bratstvo, miesto pre muža“ a „Urob vždy to najlepšie a buď láskavý“. Radi používali slovo „naše“ ako „moje“ a „my“ namiesto „ja“. Každý kolonista získal rozsiahlu zdravotnú poistku.

Na vrchole slávy bolo Burley centrom organizácie, ktorá mala celosvetovo asi 1200 členov – z nich iba malá časť skutočne žila v komunite. Sesterské komunity „Chrámu Rytierov Bratstva“ (Temple of the Knights of Brotherhood) boli v celých Spojených štátoch, vrátane zariadení v Seattli, Tacome, Fairhavene (Washingtone), Portlande (Oregone), San Franciscu, Rene a Chicagu. Príspevky prichádzali od silných sociálnych organizácií z Chicaga, New Yorku a Rochesteru.

Bola to krátko žijúca kolónia, experiment sociálnej utópie, ktorý prežil iba 15 rokov. Ale v časoch najväčšej slávy mala veľký kostol, komunitné centrum, knižnicu, školu, poštu, pílu, továreň na výrobu šindľov, hotel, jedáleň, obchod so zmiešaným tovarom, železiarstvo, mliekáreň, práčovňu a mnoho ďalších obchodných a výrobných aktivít. Vydávali socialistické noviny a vlastné peniaze vo forme kupónov na nákup v prevádzkach a obchodoch spoločenstva. Mali továreň na výrobu kečupu a konzervovanie zeleniny, dokonca i továreň na výrobu cigár – najväčšiu v štáte Washington. Produkovala cigary značky Marine, predávané za 3 až 6 centov za kus. Boli vynikajúce a veľmi obľúbené, vyrábané z jemného tabaku burley, dovážaného z Kentucky. Odtiaľ i meno kolónie: Burley. Miestne sa vyrábali i vinety a škatule na cigary.

Dnes je mestečko Burley len tieňom svojej minulosti – niekoľko domov, obchod, spoločenská sála a pošta. Väčšina budov, vrátane manufaktúr a tovární, hotela a výrobne cigár sú dávno preč. Mnoho domov, postavených bez betónových základov, sa úplne rozpadlo.

V roku 1905 Otto s Mary - teraz už so šiestimi synmi - a jeho mladší brat Frank, nasadli na vlak z Illinois cez Veľkú severnú cestu do štátu Washington a odtiaľ cez nedávno otvorený Stampede Pass do Tacomy. Z Tacomy to potom bola krátka cesta parníkom cez úžiny do Gig Harbor, nasledovaná 6-míľovou cestou na koňoch cez hustý panenský les. Otto a jeho brat získali každý malý vládny pozemkový grant hneď vedľa Burley a postupne sa začlenili do komunity. S pomocou brata postavil Otto dvojposchodový drevený dom a nakoniec Herbertovci kúpili pozemok priamo v Burley – miesto pri lagúne.

V Burley, ktoré miestni volali „Prstencovým mestom“, kvôli polkruhovitému usporiadaniu budov okolo artézskej studne, došlo krátko po príchode Herbertovcov k dramatickým ekonomickým zmenám. Zmeny v pravidlách vstupu do komunity umožnili súkromné vlastníctvo pozemkov a tovární. Bratstvo si ponechalo kontrolu, pričom zisky rozdeľovalo rovným dielom medzi členov. Ale už to viac nebola tá socialistická utópia, ktorú si predstavovali jej zakladatelia. Bola to zvláštna zmes socializmu a kapitalizmu, ktorá trvala iba ďalších osem rokov, kým sa kompletne nerozpadla.

Ale aj po odchode Bratstva v roku 1913 komunita pretrvala, s mnohými bývalými členmi, ktorí zostali. Pôda v údolí bola čierna a úrodná, ideálna pre farmárčenie. Zostali i ďalší, produkujúc mlieko a hydinu. Mnoho rokov tak Burley zostalo centrom intelektuálnej a sociálnej aktivity v okolí.

V mojej rodine boli traja Frankovia Herbertovia. Prvý, Ottov brat, sa nakoniec vzdal svojej pôdy neďaleko Burley a odišiel s cirkusom na variétny okruh ako „profesor Herbert“. Stal sa dobre známym variétnym umelcom so silovými, gymnastickými a odvážnymi číslami. Druhý Frank Herbert, známy v nasledujúcich rokoch ako „F.H.“, bol Ottov tretí syn, narodený v decembri 1893 v Ballard County v Kentucky. F.H. mal syna, Franka juniora, ktorý sa stal mojim otcom a jedným z najznámejších svetových spisovateľov.

V Burley Otto, Mary a ich deti prosperovali a zväčšovali rodinný majetok. Otto mnoho rokov viedol obchod so zmiešaným tovarom „Herbert´s Store“. Mal na sklade, slovami veterána, „všetko od pneumatík až po špáradlá na zuby“. Mal seno, zrno, krmivo pre dobytok i hydinu, odevy, lieky, riady, železiarsky tovar a všetko, čo si len dokážete predstaviť, naskladané až po strop. Neboli to „čerstvé potraviny“, predával len trvanlivý tovar. Miestni si pestovali vlastné ovocie a zeleninu, ktoré si zavárali. Dlžobné úpisy viseli na stene za pokladňou.

Ottovi synovia pracovali spolu s ním v obchode a keď vyrástli, vytvorili „Herbert Brothers“, ktorá spravovala rodinný obchod, benzínovú pumpu, auto- a elektroservis, dopravný a drevársky biznis.

Otto, prísny, uzemčistý malý muž, bol jednoznačným vládcom svojej domácnosti. Dal mená všetkým šiestim synom a hovorilo sa, že tak urobil bez akejkoľvek konzultácie so svojou ženou Mary. Chlapci vyrastali v prísnej „nemeckej disciplíne“, ako to neskôr pomenoval môj otec, ktorý podobnú formu výchovy neskôr dostal od svojho otca.



8. októbra 1920, ráno o 7:30 sa v Nemocnici Sv. Jozefa v Tacome narodil Frank Herbert junior. Bolo to presne v deň matkiných devätnástich narodenín a v neskorších rokoch otec preto často žartoval, že nikdy nemôže zabudnúť na jej narodeniny.

F.H. a jeho žena Eileen od narodenia svojho syna žili v Tacome, no pri každej vhodnej príležitosti navštevovali Burley a svoju tamojšiu rozvetvenú rodinu. Po tomto malom mestečku na lagúne zostali iba príjemné spomienky a tieto idylické časy mali na mladého Franka Herberta dlhotrvajúci dopad. V čase Frankovho narodenia jeho otec jazdil na autobusovej linke medzi mestami Tacoma a Aberdeenom na juhu – odnoži úspešnej rodinnej dopravnej linky medzi Burley a Gig Harbor.

Avšak táto činnosť po čase prestala zarábať a v roku 1923 už F.H. pracuje v Tacome ako predajca elektrického zariadenia. Nasledovalo obdobie, kedy predával automobily. Potom sa stal členom policajnej stráže na motocykloch, v tom čase vytvorenej pod názvom Washington State Patrol. Mal na starosti „revír Mount Rainier“, od East Pierce County až k úpätiu hôr. Platili mu 30 dolárov na týždeň.

V roku 1925 sa rodinné výlety do Burley zjednodušili. Moderný trajekt ich dopravil z Tacomy do Gig Harbor a odtiaľ potom šli do Burley po novej diaľnici...


Zdroj