Článok v Harper´s Magazine (1973)

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání


Obsah

Načúvanie ľavej ruke

Frank Herbert, Harper´s Magazine (1973)



Frank Herbert a jeho dcéra Penny. Zdroj: www.dunenovels.com
Keď som bol malý a môj svet bol ovládaný všemocnými dospelými, naučil som sa prastarý spôsob myslenia, ktorý je tak nebezpečný, ako zhnitá priečka rebríka. Povedal mi, že jediné cenné veci sú tie, ktoré som nemohol zmeniť: láska múdreho starého otca, lákavé tajomstvo cestičky do lesa, pocit z vody v jazere počas horúceho letného dňa, farby (ach, tie farby), keď som otvoril svoj nový peračník prvý deň v škole...

Ale starý otec zomrel, drevorubači vyrúbali les, jazero je znečistené a na plávanie nevhodné, smog otupil moju schopnosť cítiť jemné vône a peračníky už nie sú tým, čím bývali.

Ani ja.

Možno je v mojej mysli tiché miesto, kde sa nič nezmenilo a miesta môjho detstva zostali také aké boli, ale všetko ostatné sa hýbe a mení. V nostalgickom sne a znalosti nedávnej minulosti je nebezpečné pokušenie. Zviera bez mena, ktoré je v každom z nás, nedokáže žiť na miestach, ktoré už neexistujú. Chcel som samého seba osloviť, aby to zviera prežilo, pozrieť sa späť bez ľútostí aspoň na najlepšie z toho, čo bolo a nikdy viac už nebude. Mohli by sme zachrániť čo by sme chceli, ale veci mení aj samotná záchrana.

Spôsob tejto zmeny sa nazýva "vývoj" a vyžaduje, že budeme pripravení na stretnutie s mnohotvarou realitou. Postavte pred seba 3 misky. Do tej vľavo dajte studenú vodu, do tej vpravo horúcu, a vlažnú vodu do tej v strede. Ponorte na minútu ľavú ruku do studenej a pravú do horúcej vody, potom vložte obe ruky do misky s vlažnou vodou. Vaša ľavá ruka vám povie, že voda v strednej miske je horúca, vaša pravá bude cítiť chladnú vodu. Malá ukážka relativity.

Žijeme vo vesmíre, ktorému dominuje relativita a zmena, ale naše myslenie stále vyžaduje stabilné absolutóriá. Kladieme najostrejšie požiadavky na pravdy, ktoré obsahujú ukľudňujúce opätovné uistenia. Zle prečítame a/alebo zle pochopíme takmer všetko, čo spochybňuje naše obľúbené mylné predstavy.

Opakovane bolo zaznamenané, že študenti (prírodných) vied (pravdepodobne prijatí pre svoje otvorené myslenie) narazili na základný problém, keď sa učili čítať rtg snímky. Takmer univerzálne prejavili neschopnosť rozlíšiť medzi tým, čo sa v skutočnosti na snímke zobrazilo a tým, v čo verili, že sa zobrazí. Videli veci, ktoré tam neboli. Odpoveď môže mať priamu príčinu v prednastavení, s ktorým pristúpili k prezeraniu snímky. Keď boli potom konfrontovaní s dôkazmi rozsahu, v akom predsudky ovplyvnili ich úsudok, mali sklon reagovať s prekvapením, hnevom a odmietaním.

Sme naklonení vnímať veci tak, ako sa objavujú, filtrujúc vonkajšiu realitu cez naše predsudky, a vtesnávať ich do foriem z minulosti (vrátane všetkých zrejmých omylov, ilúzií a mýtov týchto minulých foriem). Ak dovolíme prejsť iba informácií z pravej ruky, potom "chlad" je absolútnou realitou, ku ktorej sa upíname. Keď je naša miestna realita fixovaná k tomu, že ďalšia správa: "je cestou mimo", potom máme čo do činenia s formou "svätej pravdy." Chlad sa stal spôsobom života.

FALOŠNÉ HRANICE

Musíme začať samých seba vidieť bez starých ilúzií, bez ohľadu na ich možnú povahu. Neočakávaný otras nás môže zhodiť z rebríka, keď to najmenej očakávame. Opus Hermana Kahna o roku 2000 sa nikde nezmieňuje o environmentálnych obavách. Prezidentský výbor, založený v roku 1933 Franklinom D. Rooseveltom na "načrtnutie kurzu" do roku 1952, nepredpovedala ani slovo o atómovej energií, antibiotikách, prúdovom pohone, či tranzistoroch. Takýto stupeň predstavivosti je viac ako nedostatočný; vnucuje úplne falošné hranice. Lákajú nás sľubom, že "vieme, čo robíme."

Muž s polámanými kosťami ležiaci pod svojim rebríkom nepotrebuje vidieť zlomenú priečku, aby vedel čo urobil zle. Dôveroval systému, ktorý predtým vždy fungoval. Nikdy sa nenaučil pochybovať o mechanizmoch a hraniciach, ktoré mu vnútili jeho predstavy.

Pri pátraní po týchto mechanizmoch a hraniciach vo väčšom rozsahu sa dostávame do oblasti, ktorej dominuje intenzívne využitie genetického dedičstva a individuálnej skúsenosti; jedinečné ovplyvnené jedinečným. Je to konglomerát behaviorálnej (týkajúcej sa správania) biológie; dve veci tak spletené, že ich nemožno oddeliť, ak dúfame, že pochopíme ich prepletený systém. Tu je "vývoj".

Vy a ja, keď sa snažíme o jednosystémový pohľad na tento proces, sme ním ovplyvnení a zároveň ho v tom istom čase ovplyvňujeme. Krátkozrako naň zízame cez obrazy "súhlasnej reality", sumáciou najpopulárnejších vier nášho času. Bez zvyku/ilúzie/konzervativizmu sa púšťame do niečoho, čo nás zmení, keď sa toho dotkneme.

Musíme zastaviť tok rieky, aby sme porozumeli jej prúdeniu? Dokážeme porozumieť prúdeniu, ak sme čiastočkou jeho toku? Skúsme toto:

Rozmýšľajme o našom svete ako o samostatnom, jedinečnom organizme. Tento organizmus má charakteristiky osoby: vnútorné reakčné systémy, osobnosť (samozrejme fragmentovanú), ustálené spôsoby myslenia, stále komunikačné línie (analógy nervov), riadiace systémy a ďalšie zariadenia špecifické pre jedinca. Vy a ja nie sme viac ako bunky tohto organizmu, osamotené bunky, ktoré často konajú z ťažko určitelných dôvodov v znepokojujúcej zhode.

Oproti takémuto pozadiu je väčšina správania sa druhu lepšie pochopiteľná, napr. ak stanovíme diagnózu kolektívneho pomätenia ľudského vedomia. Ak by bol ľudský druh reprezentovaný jediným organizmom, možno by sme dokázali sami seba pochopiť lepšie a uznali by sme, že druhový organizmus (my všetci) môže byť neurotický alebo dokonca psychotický.

Neznamená to, že my všetci sme duševne chorí (jeden plus jeden plus jeden, atď.), ale že všetci spoločne môžeme byť šialení. Môžeme dokonca fungovať mimo niečoho, čo sa dá prirovnať k druhovej osobnosti. Máme vo zvyku spoločne pôsobiť s významným stupňom podobnosti cez hranice, ktoré sú skutočné iba pre individuálne bunky, ale zostávajú priehľadné druhu. Sme náchylní stať sa psychotickými spoločne.

Dotkni sa jednej časti a zareagujú všetci.

Celosť môže učiť.

Naznačuje to neverbálnu chemickú komunikáciu druhu ako celku, ktorej činnosť zostáva z väčšej časti neznáma. Naznačuje to, že mnoho z nášho kolektívneho správania môže byť dopredu určené vo forme mechanizmov, ktoré anulujú (prevážia) vedomie. Nezabudnite, že hľadáme charakteristiky. Počas zaznamenanej histórie bola opakovane pozorovateľmi zmienená divoká sexualita bojovej pechoty a obyčajne prebiehala vo forme „boys-will-be-boys“ variácie mužskej mystiky. Až do tohto storočia sme si nezačali klásť otázky okolo tejto skutočnosti (prečítajte si The Sexual Cycle of Human Warfare (Sexuálny cyklus ľudského vedenia vojny) od N.I.M. Waltera). Jednou z tém môjho vlastného sci-fi románu Duna je vojna ako kolektívny orgazmus. Myšlienka vzišla z diskusií v erudovaných časopisoch ako napr. The General Systems Yearbook.

Prevezmime teda túto koncepciu. V nej, obrovský druh-organizmus je ustavične ponorený v pohybujúcej sa hladine mnohých vplyvov, kde každé pohlavné stretnutie je vnímané ako zmena v systéme. Niektoré z buniek (my jednotlivci) cítia zmeny s brutálnym účinkom explózie napalmu. Iným prechod z jedného stavu do druhého pripadá ako slimačie plazenie, ktoré si ledva uvedomujú. Ale druhy vždy, ponorené do svojej dlhšej a väčšej životnej dráhy, odpovedajú na zmeny, bez ohľadu na tempo, ktoré dovoľujú podmienky.

DRUHOVÝ ORGANIZMUS

Pochopenie tohto kroku a jeho okolností vyžaduje odlišný prístup k celému ľudskému systému, k tomu bezmennému zvieraťu druhového organizmu. V tomto prístupe už nemôžeme dlhšie načúvať iba pravej ruke, ktorá nám hovorí "toto je studená cesta, ktorá takou vždy bola." Načúvajme rovnako dobre ľavej ruke, ktorá hovorí "teplo-teplo-teplo." Niekde medzi pravou a ľavou začneme dostávať hmlistý obraz vecí, ktoré sú teraz v pohybe (vývoji). Tento záblesk ponúka nasledovné pozorovanie:

  • Niečo podobné hormónom (externé hormóny) vzájomne pôsobí medzi členmi ľudského druhu, spájajúc skupiny do orgánov s kolektívnou činnosťou. (Ako sa dav spojí a vzájomne koná?)
  • Izolačné podnety, ktoré oddeľujú skupiny do identifikovateľných subštruktúr; možno systém ovplyvnený stravou. (Ako sa členovia britskej vyššej triedy, okrem prízvuku a charakteristiky reči, vzájomne rozpoznajú?)
  • Rozdúchavače konfliktov, možno sofistikované abstrakcie primitívnych póz a hlasových signálov. (Ako viete, že muž prichádzajúci k vám je nahnevaný?)
  • Žľazové odpovede na zmeny v teritoriálnych okolnostiach; zreteľne podobné odpovede v rámci veľkých populácií, ale s oveľa komplexnejším substitučným systémom ako predpokladá väčšina pozorovateľov. (Prečo väčšina obyvateľov výškového Lake Shore ghetto v Chicagu ho počas troch rokov opustila, a čo táto skúsenosť urobila s ich očakávaniami od života a následným správaním?)

So všetkým uvedeným vyššie môžeme predpokladať potlačenie individuálneho vedomia a zosilnenie skupinovej konformity (súladu). Ale aj keď by sme odpovedali na každú z týchto otázok s celkovým uspokojením, iba by sme začali proces pochopenia. Očakávajme tiež, že sa to zmení.

V našej kultúre, keď uplatníte tento prístup k vývojovému mysleniu, zasa okamžite zvýšite konflikt, na ktorý my jedinci (a skupiny, ktoré formujeme) na základe informácie reagujeme. Klasické teórie individualizmu a slobody tvrdia, že súhlasná realita ležiaca v základoch v našej spoločnosti predpokladá bezzákonnú povahu pre druhy ako celok. ("Ľudská podstata sa nikdy nezmení.") Klasická teória predpokladá, že my sme od slepých buniek podstatne odlišní, že ľudské indivíduá sú informované, a že ich reakcie môžu byť vysvetliteľné na racionálnej báze, s výnimkou prípadov náhody a šialenstva. Predpokladať pre druh ako celok čiastočne inštinktívny (a preto z definície mimovoľný) obraz odpovede, ohrozuje dôveru v príčinu, pri ktorej sa predpokladá, že jej nespracovaný materiál (informácia) je otvorene (vedome) dostupný všetkým.

Ale režiséri, politici, psychiatri, reklamné agentúry a predavači vyhľadávajú predurčené záľuby, aby ťažili z masovej zaujatosti. Vo veľmi reálnom zmysle slova, mi už s druhom ako organizmom komunikujeme. Táto komunikácia nie je z väčšej časti vedená rozumovo.

Vývoj a druhový organizmus reprezentuje komplexnú mixtúru, ktorej kostra môže byť celá pokrivená do nových tvarov géniom (Einstein) alebo šialencom (Hitler). Vývoj tohto procesu môže byť celým druhom - napriek jasnej zreteľnosti pohromy - nesprávne pochopený. K pochopeniu problému prispeje porozumenie problému kontroly potkanov. Naučili sme sa, že rýchlo účinkujúci jed v eliminácií potkaních kolónií dobre nefunguje. Zrno ošetrené rýchlym jedom zabije z kolónie iba jednu-dve krysy. Krysy preložia správu "zrno zabíja" bez akejkoľvek potreby jej verbalizácie. Môžeme ale zlikvidovať celé kolónie pomalým jedom, ako napr. Warfarin. Keď sa krysa vráti od zrna sedem-osem hodín pred svojou smrťou, ostatní členovia jej kolónie si život zachraňujúcu asociáciu nevytvoria.

Toto v človeku vyvoláva myšlienku, aké limity môže mať v rámci druhu vnímanie času. Prítomnosť hrozby síce môže byť známa, ale jej súvislosti môžu zostať frustrujúco rozptýlené. Čo je táto čudná nová smrteľná choroba útočiaca na mojich druhov? To mobilizuje dávny scenár z primitívnych čias, keď boli naše viery orientované na život v prítomnosti vonkajšej temnoty, ktorá sa pred nás s hrozivou silou tlačila, mysteriózne a nevyhnutne bolestivo. Ako si uzmierite nahnevaných duchov otrávených vôd?

PRIAMOČIARY NÁVYK

Našu schopnosť rozoznať hrozby namierené proti druhu komplikuje mnoho vecí. Mnohé z nich, zďaleka nie najmenšie, môžu byť obsiahnuté v pozorovaní Sorena Kierkegarda: "Život sa dá pochopiť pri pohľade naspäť, ale žiť sa musí dopredu."

Tento Janusovský (Janus – boh Času. Pozn. prekladateľa.) pohľad na život prichádza priamo zo starého bahna linearity. Prináša lákavé vnímanie reality, ktoré ale predpokladá, že naše životy plynú s absolútnou lineárnosťou z cesty tam vzadu niekde dlhou cestou pred nami. Neberie do úvahy optické ilúzie v čase, kompresie ani expanzie. Ignoruje veľa z nášho najnovšieho počítačového hardwaru (desať miliárd rokov v nanosekunde) rovnako ako ďalšie záhadné Einsteinovské zákruty a špirály, ktoré obťažujú našu súhlasnú realitu. Je dobré si uvedomiť existenciu len nízkej pravdepodobnosti, že jedna izolovaná príčina bude, je či bola základom udalosti, ktorá sa dotýka celého druhu. Ani Hitler, ani Einstein nepochádzali zo samovoľnej a jedinečnej udalosti. Celosvetové znečistenie nemá iba jeden zdroj.

Napriek tomu, lineárna orientácia nášho vnímania (1, 2, 3...;A, B, C...;pondelok, utorok, streda...;január, február, marec...) má za následok veľké problémy pri úniku z viery, že obývame zaberáme vesmír, kde existujú iba nekomplikovane a priamo spojené udalosti typu príčina - dôsledok, plus niekoľko málo ďalších zvláštnych udalostí, ktoré voláme nehodami, či nepredvídateľnými udalosťami. Sme prispôsobení priamej, bezobsažnej ceste interpretovania vesmíru, ktorého zákruty a všeobsažnosť sa neustále vynárajú vo fenoménoch, ktoré skúmame. Udalosti zajtrajška menia náš pohľad na včerajšok; prastará Grécka nehoda (nepredvídateľná udalosť, náhoda) je našim najlepšie pochopiteľným javom. Avšak priame zvyky zostávajú. Tie spôsobujú, že nepredvídateľné udalosti ukladáme do nevedomia. Neustále napĺňame naše nevedomie udalosťami, ktorým nerozumieme. Toto bremeno negatívne ovplyvňuje náš zmysel pre vnímanie reality.

Nadšenie pre tento priamy konsenzus nás vedie neúprosne do konfrontácie s matematikom, ktorý nám hovorí: "Sme nevyhnutne vedení k tomu dokázať každý logický výrok v termínoch nedokázaných logických výrokov." Hovorí nám, že všetky naše domáce subjektívne názory sa nevyhnutne dostávajú do momentu, kde sme nútení povedať: "Som o tom presvedčený, pretože tomu verím." Viera!

Matematika a fyzika už môžu zapodievať čudnými realitami za okrajom. Napríklad teraz dokážeme cez analógové počítače navrhnúť komplexné modely ľudskej spoločnosti a v niekoľkých málo sekundách dostať impresívne výstupy o následkoch papierových rozhodnutí premietnutých do stoviek rokov. Je to námetom k všadeprítomnému varovaniu, prilepenému na počítačoch ovládaných opatrnými mužmi vedy. Toto varovanie znie: "Odpad dnu – odpad von."

V technických termínoch: hľadáme súhrn sociálnych síl, prostredníctvom ktorých možno skúmať náš svet. To často vedie k realistickejšiemu prístupu, ako izolované použitie jedného komponentu za druhým. Každý automechanik vie, že sú problémy motora, pre ktoré je lepšie urobiť desať nastavení naraz. Stále však zvláštnosti ako viera maria naše pokusy "opraviť systém."

Technologické hračky krivia a zosilňujú naše výkony do bodu, kedy môžeme uveriť, že objavujeme budúcnosť, ktoré sme vynašli v súčasnosti. To môže byť tá najzákladnejšia realita, s ktorou sme sa kedy stretli, ale deformácie, ktoré sa rodia po párení našich nevyskúšaných túžob s našou technológiou zamotávajú budúcnosť a súčasnosť takmer neriešiteľne. Budúcnosť/minulosť/súčasnosť--, zostávajú tak hlboko vpletené v druhovej psyché, že naše denno-denné aktivity sú často pred nami skryté. Vyrábame náš vlastný Warfarin, nepoznajúc jeho smrteľné následky a zabúdajúc, kde sme ho skryli.

Niekoľko málo tých, ktorí skúmajú naše celoplanetárne problémy, majú podozrenie, že v takom Warfarinovom svete žijeme. Sila môjho argumentu je v tom, že nezvyšujeme naše povedomie na úroveň požadovanú dobou, nevytvárame spojenia medzi jedmi a našim konaním – k nešťastiu nášho druhu.

ÚSPECH AKO ZLYHANIE

Plánovači sú často neochotní uveriť, že úspech môže vytvoriť pôdu pre katastrofu. Oni skôr veria, že úspech meraný v súčasných termínoch je dostatočným oprávnením pre akékoľvek rozhodnutia o zajtrajšku. (Tým, ktorí pochybujú, že úspech môže priniesť skazu spoločnosti, pozrite sa na Boeing Co., v ich ukážke katastrofy uvarenej z úspechu. Zrejme sa jedná o paradox, že Boeing je považovaný za najčastejšie padajúce lietadlo, pričom to nie je tým, že by bolo poruchové, ale tým, že je ich jednoducho najviac – pozn. prekladateľa.)

Zazrieme tu skrytú dimenziu silných vplyvov na naše prežitie. Sú tu uzamknuté rozhodnutia predurčené investíciami do základných prostriedkov a prevádzkových nákladov. Vládne inštitúcie, veľké korporácie a priemysel služieb vedia, že dnes musia budovať podľa dlhodobých projektov. Tieto projekty pravidelne prichádzajú od plánovačov, ktorí vedia (nevedome alebo inak), čo chcú riaditelia počuť. A naopak, riaditelia majú sklon zľahčovať predpovede, ktoré ich znepokojujú. (Riaditeľom Boeingu už na začiatku 50 – tich rokov doporučené, že majú výrobu diverzifikovať a že by mali začať skúmať potenciál rýchleho tranzitu.)

Ako som naznačil, má plánovanie sklon padnúť do absolutistických pascí. Teplo je lepšie ako chlad, budeme načúvať iba ľavej ruke. Hranice, pod ktorými sú vytvorené silné osobné odhady "budúcnosti", predpovedajú omyly giganticky letálnej veľkosti.

Ak definujeme futurizmus ako výskum za akceptovanými hranicami, potom sa podstata limitujúcich systémov stáva našim prvým objektom výskumu. Táto podstata leží v nás. Tí, čo hovoria, že rozprávajú o "budúcnosti", rozprávajú iba o svojich vlastných hraniciach. Dominantným znakom v súčasnom plánovaní prezrádzajú systém myslenia, ktorý nechce opustiť staré predpoklady a ktorý pokračuje v hľadaní budúcnosti bez prekvapení. Ale ak uzavrieme budúcnosť v súčasnosti, odmietame, že budúcnosť sa stane súčasnosťou — a že súčasnosť bola vždy pre budúcnosť nedostatočná.

Moje vysvetlenie tohto znaku je čiastočne – kde bežne veríme, že nájdeme zmysel – v tlačených slovách (ako tieto), v hlase hovoriaceho, v čitateľovom alebo poslucháčovom uvedomení alebo v nejakej imaginárnej krajine mysli medzi tým. Máme sklon zabúdať, že mi - ľudské zvieratá - sme sa vyvinuli v ekosystéme, ktorý od nás vyžadoval trvalú improvizáciu. Vo všetkých našich systémoch a konaní, vrátane ľudského mozgu, v našom vedomí a v našich vzorcoch myslenia. Virtuozita nášho obvyklého hovoru má tendenciu skryť pred nami, ako je toto chovanie ovládané improvizáciou. Toto neuvedomenie si sa prenáša do "rozhovoru" s našim vesmírom, ktorým ho formujeme, a sme ním formovaní.

Niektorých ľudí desí myslieť si, že sme nejakou formou džezového muzicírovania s našim vesmírom a že naše prežitie vyžaduje neustále rastúcu virtuozitu, trvalo sa vylepšujúce majstrovstvo našich nástrojov. Akokoľvek sa chceme držať logiky a rozumu, predsa len to ukazuje týmto smerom. Naznačuje to, že vytváranie ľudských spoločenstiev by sa pravdepodobne malo stať viac formou umenia ako hračkou vedy.

Do plánu pre budúcnosť, do pokusu viesť samých seba do "lepšieho života" zobrazeného našimi utopickými snami, sme zahrnuli samých seba, s hlbokými tvorivými zmenami a vplyvmi. Mnohé z nich už pracujú, nerozpoznané okolo nás. Nevyhnutne meníme naše obrazy potrieb, našu súhlasnú realitu. Stáva sa čoraz viac zjavné, že dnešné zmeny sa vyskytujú v relativistickom vesmíre. Je dokázateľne nemožné v takom vesmíre testovať spoľahlivosť jedného experta, požiadaním o posudok iným expertom. To je jasná správa od tých vedcov, ktorý demonštrujú najviac fungujúce pochopenie nášho vesmíru v akcií. Po Einsteinovi, nám hovoria: všetky zotrvačné rámce overovania faktov sú rovnocenné.

To znamená, že neexistuje absolútna referenčná štruktúra (lokálna realita) v systémoch, ktoré skúmame, ani šanca byť si istý, že meriame akékoľvek absolútno. Vlastný akt uvedenia konceptu absolútna do otázky, zabráni zmysluplnej odpovedi. (Ktorej ruke budete veriť, "studenej" alebo "horúcej"?) Neslúži cieľu pýtať sa, či absolútno existuje. Také otázky sú postavené tak, že v princípe nemajú odpoveď.

Preto by Pakistan a India mohli byť rovnako v práve a rovnako nie. Dá sa to aplikovať tiež na Demokratov a Republikánov, na pravicu a ľavicu, na Izrael a Sýriu, na Írskych protestantov a katolíkov. Spomeňte si: "Sme nevyhnutne vedení k tomu dokázať každý logický výrok v termínoch nedokázaných logických výrokov." Nemáme radi nedokázané logické výroky.

Ak sa s tým vyrovnáme vedome, mohlo by nás to odstrihnúť od všetkého, čomu chceme veriť, od všetkého čo nás vo vesmíre neznáma upokojuje. Boli by sme nútení ku konštatovaniu, že najlepšia logika, ktorú dokážeme vytvoriť pre ohraničený systém (ktorá popisuje náš stav v ktoromkoľvek určitom momente) by v neohraničenom systéme nemohla fungovať. Bez ohľadu na to, ako pevne vytvárame naše krásne zemegule lokálnej reality, bez ohľadu na to, koľko malých holandských chlapcov zhromaždíme, aby pritlačili prsty k hociktorej diere, ktoré sa môže v hrádzi objaviť, stále sme nepostavili nič viac ako iba hrádzu, prechodnú a vo svojej podstate krehkú.

ROZBITÉ MODELY

Mohlo by sa zdať, že futurológ, pokiaľ ide o naše prežitie a utopické sny, potrebuje počúvať, pozorovať a rozvinúť expertízu, ktorá sa hodí na objavujúce sa problémy. Ale to nie je model, ktorý dnes dominuje ľudskému správaniu. Miesto toho formujeme výklady našich problémov tak, aby sa hodili už existujúcej expertíze. Táto existujúca expertíza bráni svoju lokálnu realitu na základe minulých úspechov, nie na potrebách našich najsúčasnejších pozorovaní.

Dôsledky takéhoto prístupu môžu byť smrtiace ďaleko za oblasťou, ktorej sa rozhodnutia týkajú. A v hierarchických plánoch ľudských spoločností to je často iba jedna osoba, kto nakoniec urobí rozhodujúcu voľbu pre nás všetkých. Dôvody príslušných rozhodnutí môžu byť perfektne oprávnené súvislosťami, v rámci ktorých boli urobené. (Sklamal som vás niekedy predtým?)

V takto popísanom vesmíre je našim osudom navždy hľadať samých seba v hrôze uvedomovania si ciest, ktoré nepoznáme, miest, kde nechceme byť, vesmíru, ktorý ukazuje nezáujem nad našim strachom a ktorý nemusí mať žiadne centrum schopné si nás všimnúť. Boh ako absolútno stojí za každou požiadavkou, ktorú dokážeme vysloviť. Staré formy myslenia, vzájomne zlepené primitívnymi komunikačnými pokusmi, pokračujú v našom mrzačení.

Hrajte preto so mnou hru a možno pochopíte, čo sa pokúšam naznačiť. Tu je zoznam čísel usporiadaných podľa logického poriadku. Riešenie tohoto poriadku zahrňuje to, čo myslím, keď navrhujem, aby sme vykročili spoza našich konvenčných hraníc. Čísla: 8, 5, 4, 9, 1, 7, 6, 10, 3, 2.

Zatiaľ čo uvažujete, ako cesta, ktorou pristupujeme k otázke, limituje našu schopnosť odpovedať, rád by som vás upriamil na krátku parafrázu od Spinozu, zmenenú iba nahradením slova „telo“ slovom „druh“.

Žiaden muž ešte neurčil, čo sú sily druhu; žiaden sa zo skúsenosti ešte nenaučil, čo druh dokáže vykonať čistými zákonmi prírody (chemickými, genetickými alebo inými), čo druh dokáže urobiť bez vedomého, rozumového rozhodnutia. Pre nikoho nie je zatiaľ konštrukcia druhu tak dôkladne známa, aby dokázal vysvetliť všetky jeho funkcie.


"Načúvanie ľavej ruke." Autor Frank Herbert. Copyright (c) 1973 Harper's Magazine. Všetky práva vyhradené. 1998-1999, Andrew Lovette. 2001 voľný preklad Historik.